Podcasts by Category

Ráno Nahlas

Ráno Nahlas

Ringier Slovakia Media s.r.o.

Nový ranný podcast spravodajského portálu Aktuality.sk

1652 - Kazateľ Pastirčák: Bez spravodlivosti niet mieru ani pokoja
0:00 / 0:00
1x
  • 1652 - Kazateľ Pastirčák: Bez spravodlivosti niet mieru ani pokoja

    Všetci chceme pokoj a všetci chceme pokoj. Len nemožno dôjsť k mieru a ani pokoju tam, kde jedna skupina bezprávne potláča inú. Bez spravodlivosti nemôže byť pokoj, ktorý bude platiť, hovorí Daniel Pastirčák. Šíriť pokoj znamená žiť pre pravdu a spravodlivosť, dodáva.

    „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam „verzus.“ Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem, neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Na jednej strane tieto zdanlivo rozporné slová z Nového zákona a na strane druhej slová, „Slovensko potrebuje pokoj. Nikto nemá väčšiu pravdu ani lepší názor,“ z predvolebnej kampane jedného z favoritov boja o prezidentský palác.

    Sme v čase prezidentskej kampane - a pred nami je voľba hlavy štátu . A zároveň sme v čase pôstu – a pred nami je najväčší kresťanský sviatok. Ukrižovanie a Vzkriesenie Ježiša. Čo tieto zdanlivo úplne rozdielne témy spája. Čo „tu a teraz“ spája profánny a sekulárny svet dnešného Slovenska?

    Pokoj a meč. Vojna a mier. Zmätenie pojmov, jazykov, ale už aj hodnôt stojacimi za týmito zásadnými pojmami. A k tomu polarizovaná, hlboko rozdelená spoločnosť hľadajúca pokoj a zmierenie. No aký to má byť pokoj bez spravodlivosti a aké to má byť zmierenie bez obety?

    „Na Slovensku už nejaký čas žijeme v dobe zvrátenosti, teda prevrátenia hodnôt. A to je práve ten prípad, keď Fico či Pellegrini hovoria o mieri. Čo to hovoria, keď tvrdia, že sú mierotvorcovia? Veď mier tu bol a nemusel skončiť keby ruské vojská nevtrhli na Ukrajinu a nezačali tam vraždiť. Pritom ani oni sami neveria tomu, čo hovoria a možno i preto Fico imponuje časti verejnosti lebo bezškrupulózne dáva najavo, že nemá žiadne hodnoty. A to sa ľuďom páči,“ pripomína Daniel Pastirčák.

    Témy pokoja, obety, ale aj pravdy - no i dnes už prakticky všadeprítomnej lži. A kde v tejto nebezpečnej, neistej, frustrujúcej, hlučnej a čoraz cynickejšej a krutejšej dobe hľadať nádej a Zmysel? To sú témy Veľkonočného Rána Nahlas s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

    Thu, 28 Mar 2024 - 50min
  • 1651 - Reportér Mravec: Uráža ma prístup tejto vlády k verejnoprávnej RTVS, smerujeme k normalizácii 70. rokov (podcast)

    Keď premiér Fico národu nahováral, že v Kyjeve žiadna vojna nie je, on sa tam vybral a život v tieni a strachu z vojny preniesol na obrazovky verejnoprávnej RTVS. Na vyjadrenia Roberta Fica, o tom, že slová o vojne sú skôr žartom nechal defilovať samotných Kyjevčanov, ktorí sa prizerali tomu, ako im horia zasiahnuté byty, ako sa boja rakiet, ako pred nimi napríklad so starými rodičmi ani nemôžu utiecť do krytov. 

    Alebo – keď uveril prípadu sexuálneho obťažovania, ktorého sa mal ešte na maloletej dopustiť cirkevný hodnostár, zorganizoval všetko tak, aby ho mohol s prípadom konfrontovať priamo pred kamerou. 

    Alebo – s kamerou sa napozeral toľko na dôsledky ničivých zemetrasení, že keď o nich rozpráva, nabiehajú pritom zimomriavky. 

    Juraj Mravec, novinár, televízny reportér, autor knižných rozhovorov s legendami svetovej fotografie. A aktuálne jeden zo signatárov vyhlásenia zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávnej RTVS za zachovanie slobodnej tvorby v nej. 

    Ako vidí jedno verejnoprávne médium, jeho jedinečnosť i limity? I zápas zaň. Je to boj za záchranu pilierov demokracie? 

    „Neviem si predstaviť, o čom by bola relácia Reportéri, keď tam budú takéto nariadenia a kontrolné mechanizmy. To mi niekto odrazu povie, že túto tému robiť nebudem? No tak v takom prípade nebudem robiť v televízii“, rozpráva Juraj Mravec, ktorý je už dve desaťročia pevnou súčasťou redakcie Reportéri. 

    Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

    Wed, 27 Mar 2024 - 45min
  • 1650 - Novinár Kršňák: Do RTVS môžu prísť tí najhrubší a najprimitívnejší služobníci

    Naše verejnoprávne inštitúcie nikdy úplne verejnoprávne neboli, nikdy v nich neprebehla skutočná očista od mečiarizmu, ani od komunizmu. My sme sa ten zásadný mravný krok urobiť báli, hovorí Boris Kršňák, ktorý v Slovenskom rozhlase pôsobí už bezmála 30 rokov. Podľa neho vládna moc RTVS zrejme ovládne. No a verejnosť? „Ak žiadaš od občanov aby sa ťa zastali, tak musia mať dôveru v toho, koho sa zastanú,“ hovorí Kršňák.

    Verejnoprávna RTVS končí a s ňou skončí zrejme aj akákoľvek snaha o verejnoprávne média nezávislé nielen od tlaku vládnej moci, ale i od tlaku väčšinovej verejnej mienky a diktátu komercie. Napokon, síce najmenší, ale o to hlučnejší koaličný líder Andrej Danko to povedal úplne jasne: „Keď raz riadite štát, tak už treba prestať s tými tanečkami… A tí ľudia sa majú z tých funkcií pratať. Takže prestaňme tu už trepať o nejakých výberoch a neviem čo. My riadime štát…“

    Predstava francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV: „Štát som ja,“ tak zjavne našla naplnenie aj tu u nás, v Strednej Európe 21. storočia. V boji o verejnoprávnosť síce RTVS – predtým Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, dostávali zabrať prakticky od akejkoľvek doterajšej politickej moci, ani jedna z nich – a to dokonca ani vlády povestného Vladimíra Mečiara, ale k verejnoprávnosti nepristupovali s takým zjavným mocenským apetítom a ani s takým dešpektom k tomu, čo tento inštitút pre samotnú verejnosť predstavuje. Proste, keď platí, že štát sme my, tak potom motto: „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ dáva zjavnú – i keď len mocenskú, logiku.

    „Snaha ovládnuť verejnoprávne médiá tu bola od začiatku. Pokúšali sa o to všetky politické garnitúry pretože STV a SRo (dnes RTVS) nikdy neboli čisto verejnoprávne a vždy tam bola možnosť politických zásahov. Dnes je to však iné v miere mocenskej arogancie a snahy o absolútne ovládnutie. Mám ale strach aj z toho, že teraz môžu do RTVS vstúpiť absolútni nímandi, teda ľudia, ktorí nemajú tušenie nielen o tom, čo je to verejnoprávnosť, ale ani o tom, čo je to žurnalistika a že to budú tí najhrubší a najprimitívnejší služobníci,“ pripomína skúsený verejnoprávny novinár Boris Kršňák.

    Ustojí RTVS tento nerovný súboj? Postavia sa za svoju inštitúciu aspoň jej zamestnanci a bude hodnota tejto našej verejnoprávnosti stelesnená telerozhlasom tým, čo bude brániť i samotná verejnosť? No a prečo to dospelo až sem, do bodu, keď padá ďalšia z kľúčových inštitúcií demokratického a právneho štátu?

    „Základný problém je v tom, že my – v STV a v SRo, sme nikdy tomu nášmu poslucháčovi a divákovi nedali jasne najavo, že si tak vážime tú inštitúciu a že za ňou aj skutočne stojíme, aby sme ich presvedčili o tom, že aj im stojí za to, za RTVS dnes stáť,“ hovorí Boris Kršňák a tvrdí, že k ďalšiemu vývoju je značne skeptický pretože vládna moc je podľa neho valec, ktorý sa nezastaví pred ničím.

    Počúvate Ráno Nahlas, s dlhoročným verejnoprávnym novinárom Borisom Kršňákom z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

    Tue, 26 Mar 2024 - 41min
  • 1649 - O prezidentovi rozhodnú voliči Harabina, Pellegrini ich vôbec nemá istých, kľúčová bude kampaň, tvrdí sociológ Roman Pudmarčík

    Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Na túto následnícku formulu síce ešte nie je čas, Slovensko je však po prvom kole súbehu o post hlavy štátu, keď je jasná a volebnými dátami aj potvrdená dvojica, z ktorej následník Zuzany Čaputovej vzíde. 

    Ivan Korčok a Peter Pellegrini. V prieskumoch viedli od začiatku, hoci väčšinou v opačnom garde. 

    Čo ich k súčasným volebným ziskom priviedlo a čo možno vyčítať z „rozdaných volebných kariet“ kandidátov, ktorí do prezidentského finále nepostúpili? Témy pre Romana Pudmarčíka, sociológa agentúry Ipsos. 



    „Momentálne sú pomerne vyrovnaní, ale keď sme sa pozerali na interné dáta, tak sme videli, že v druhom kole aj napriek tomu, že tie výsledky teraz dopadli takto, že Ivan Korčok zvíťazil, tak v druhom kole má mierne navrch stále Peter Pellegrini. Je tam ale viacero kľúčových faktorov, ktoré o tom rozhodnú.“ 

    Poďme k nim. 

    „Nie je tajomstvom, že jeden z tých najkľúčovejších budú voliči a voličky Štefana Harabina, pretože keď sme sa pozreli na ich ochotu voliť v druhom kole, tri štvrtiny z nich sú odhodlaní prísť k tomu druhému kolu.“

    Len pripomeniem, že ide o skupinu 260 000 ľudí.

    „Áno, toto je významný počet. Čiže z tých 260 tisíc to máme nejakých možno 180 tisíc v absolútnych číslach, ktorí hovoria, že voliť prídu v druhom kole a drvivá väčšina z nich chce voliť Petra Pellegriniho. Tí, ktorí by volili Ivana Korčoka, tak to sú možno jednotky ľudí, ale to je zanedbateľné číslo, ktoré tie voľby neovplyvní.“



    Čiže skupina voličov Štefana Harabina je už svojou podstatou bližšie k Petrovi Pellegrinimu. Pre nich to bude autentická voľba...

    „Prirodzene, lebo napríklad aj v poslednej diskusii na RTVS v mnohých témach Peter Pellegrini hovoril, že súhlasí s tým, čo tvrdil Štefan Harabin.“


    Roman Pudmarčík hovorí o „náskoku“ Petra Pellegriniho s voličmi Štefana Harabina, no rozhodujúca bude podľa neho kampaň pred druhým kolom. 



    Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

    Mentioned in this episode:

    ZSE Fotovoltika

    Mon, 25 Mar 2024 - 41min
  • 1648 - Normalizácia bola dobou pomalého varenia žiab a korkových ľudí, hovorí Jolana Kusá

    Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom moci?

    Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.

    „Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá .

    S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?

    „Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.

    Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.

    Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.

    „Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.

    Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“

    Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli tí, ktorí reprezentovali tú takzvanú banalitu zla? Ako fungovali tie povestne ostrovčeky pozitívnej deviácie a nakoľko zložité bolo čeliť moci, ktorá za skutky otcov trestala aj ich deti?

    „To ja ako s tou pomaly varenou žabou takže my sme si tak pomaly zvykali, že je to už akousi súčasťou života. Bolo to také plíživé. Ja som ale zhodou okolností mala to vnútorné vybavenie, že som mohla sprevádzať svojho manžela na tejto ceste a že aj ja som si tam vždy našla svoje uplatnenie. Odvtedy ako psychologická poradkyňa hovorím ľuďom: Nebojte sa, život si poradí a vždy vám ukáže cestičku kam sa dá,“ uzatvára Jolana Kusá.

    Ráno Nahlas s Jolanou Kusou. Počúvate Ráno Nahlas, peknáý deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

    Mentioned in this episode:

    Autopolis Kona

    Fri, 22 Mar 2024 - 44min
Show More Episodes