Dejiny

Holokaust Židov z územia Slovenska je téma, ktorá sa periodicky objavuje v slovenských médiách. Najčastejšie práve v marci: 25. marca 1942 o pol deviatej večer vyrazil z Popradu prvý transport do vyhladzovacieho tábora Auschwitz - do dobytčích vagónov slovenskí gardisti a nemeckí esesáci nahnali 999 židovských dievčat - pre mnohé z nich to bola prvá a zároveň posledná cesta mimo domova. Vrátilo sa ich len pár.

Holokaust je už roky predmetom intenzívneho výskumu: na verejnosť sa často dostáva len časť informácií, neraz chýbajú informácie o najnovších výsledkoch výskumu. Náš dnešný hosť pôsobí vo výskume dejín holokaustu Židov z územia Slovenska, ale tiež v medzinárodnom výskume holokaustu už takmer 21 rokov. Tento rozhovor je príležitosťou pozrieť sa práve na najnovší výskum holokaustu.

Čo by nám nemalo uniknúť z aktuálneho výskumu? Naša pozornosť je dlhodobo zameraná najmä na Auschwitz: geografia holokaustu je však oveľa širšia: kam všade siahajú dejiny deportácie Židov zo Slovenska? A konkrétnejšie: čo vieme o táboroch Sobibor či Majdanek? Kto bol Dionýz Lénard a čo sa môžeme dozvedieť o tejto tragickej kapitole našich dejín práve cez jeho príbeh?

Historička Agáta Šústová Drelová so rozprávala s historikom Jánom Hlavinkom. Dr. Ján Hlavinka je riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu a zároveň vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Je takisto členom slovenskej delegácie v International Holocaust Remembrance Alliance (IHRA).

Dr. Hlavinka je autorom viacerých monografií a štúdií o holokauste na Slovensku v rokoch 1938 - 1945, konkrétnejšie monografie Dôjsť silou-mocou na Slovensko a informovať...: Dionýz Lénard a jeho útek z koncentračného tábora Majdanek. Ako spoluautor sa podieľal na publikáciách: Spory o biskupa Vojtaššáka, Pracovný a koncentračný tábor v Seredi (v spoluautorstve s Eduardom Nižňanským), Slovenský štát: predstavy a realita (v spoluautorstve s Martinou Fiamovou a Michalom Schvarcom) a Tábor smrti Sobibor (v spoluautorstve s Petrom Salnerom). Najnovšie mu v anglickom preklade vyšla kniha o Dionýzovi Lénardovi: The Man Who Escaped From Majdanek: Dionýz Lénard and His Testimony.

–

Podporte podcasty denníka SME kúpou prémiového predplatného a užívajte si podcasty bez reklamy na webe SME.sk alebo v mobilnej aplikácii SME.sk. Prémiové predplatné si kúpite na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠predplatne.sme.sk/podcast⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠jaroslav.valent@petitpress.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Všetky podcasty denníka SME nájdete na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/podcasty⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Odoberajte aj denný newsletter ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠SME.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ s najdôležitejšími správami na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/suhrnsme⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Základom kremeľského neurotického prístupu k svetovým udalostiam je ruský tradičný inštinktívny pocit neistoty.“ Tieto slová Georga Kennana, amerického diplomata, znalca ruských pomerov a popredného člena americkej diplomatickej misie v Sovietskom zväze v kľúčových rokoch 1944 až 1946, sú tak trochu psychologickou diagnostikou. Tá je zároveň súčasťou tzv. Dlhého telegramu, ktorý Kennan adresoval predstaviteľom americkej administratívy. Zahraničná politika Spojených štátov sa krátko po 2. svetovej vojne potácala pri zmätených úvahách o tom, ako utlmiť podozrievavosť niekdajšieho spojenca na východe a kam vlastne ustúpiť, aby bolo možné upokojiť paranoidnú myseľ sovietskeho vodcu Josifa Stalina.

Nebol to však len George Kennan, ale aj niekdajší britský vojnový premiér Winston Churchill a mnohí ďalší, ktorí upozorňovali, že reakciou predsa nemôže byť politika ústupkov, ale naopak jedine asertívny a odvážny prístup, ktorý voči vonkajšej hrozbe nasadí rovnako silovú odpoveď.

Keď pred 75 rokmi, 4. apríla 1949 ministri zahraničných vecí 12 zakladajúcich štátov Severoatlantickej aliancie podpisovali Washingtonskú zmluvu, Európa i svet sa nachádzali už v inom politickom ovzduší. Eufória z víťazstva nad nacizmom pominula a čoraz hmatateľnejšie bolo možné sledovať narastajúci prízrak komunizmu, ktorý medzičasom ovládol strednú Európu, vrátane Československa.

Ako sa teda rodilo NATO? A vari ešte dôležitejšou otázkou je, prečo táto obranná aliancia vôbec vznikla? A je diagnostika, ktorú v roku 1946 vyslovil George Kennan nečakane aktuálna aj dnes?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Petrom Marešom, dlhoročným českým diplomatom, historikom a v súčasnosti riaditeľom Medzinárodného vyšehradského fondu.

–

Podporte podcasty denníka SME kúpou prémiového predplatného a užívajte si podcasty bez reklamy na webe SME.sk alebo v mobilnej aplikácii SME.sk. Prémiové predplatné si kúpite na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠predplatne.sme.sk/podcast⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠jaroslav.valent@petitpress.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Všetky podcasty denníka SME nájdete na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/podcasty⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Odoberajte aj denný newsletter ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠SME.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ s najdôležitejšími správami na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/suhrnsme⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Prečo vlastne podcastujeme o dejinách? Jednoduchá otázka, ale odpoveď je zložitejšia. Možno tak trochu súvisí s inou otázkou – ako nás formujú príbehy z národných či svetových dejín? A čo sa s nami stane, ak na niektoré z nich zmeníme svoj pohľad?

História je predovšetkým rozprávaním, záleží však na tom, kto rozpráva a čo z udalostí dôb minulých zahrnie do svojho príbehu. Ak však takýto príbeh neobstojí pri konfrontácii s novými faktami, či výpoveďami, ktoré sme jednoducho opomenuli, nie je to tragédia, skôr naopak. Spoločenské vedy neraz musia prepisovať, spochybňovať a búrať to, čo sme si ešte do nedávna mysleli. Nie je to tragédia, ale naopak vzrušujúca práca, ktorú historici dobre poznajú. S našim podcastom Dejiny sa vám už niekoľko rokov snažíme tento svet vedy priblížiť

Dnešná epizóda preto bude predovšetkým o našej práci, o tom ako sprostredkovať polemiku historikov vám, našim poslucháčom. A sme veľmi radi, že sme sa o tom mohli porozprávať s našimi hosťami spoza rieky Moravy, s Martinom Gromanom a Michalom Stehlíkom, tvorcami najúspešnejšieho českého podcastu o dejinách.

Jaro Valent z časopisu Historická revue a Agáta Šústová Drelová z Historického ústavu SAV sa stretli s tvorcami podcastu Přepište dějiny.

–

Podporte podcasty denníka SME kúpou prémiového predplatného a užívajte si podcasty bez reklamy na webe SME.sk alebo v mobilnej aplikácii SME.sk. Prémiové predplatné si kúpite na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠predplatne.sme.sk/podcast⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠jaroslav.valent@petitpress.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Všetky podcasty denníka SME nájdete na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/podcasty⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Odoberajte aj denný newsletter ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠SME.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ s najdôležitejšími správami na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/suhrnsme⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠

–

Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Masový prílev migrantov z Afriky – to je strašiak, ktorý je dnes obľúbenou témou európskych politikov i médií. Vo všeobecnej hystérii, ktorá sprevádza túto novú politickú a ekonomickú výzvu, je len málokedy počuť rozumné hlasy.

Málokto upozorňuje aj na historickú spätosť niektorých európskych krajín s africkým kontinentom a dedičstvo kolonializmu z konca 19. a začiatku 20. storočia.

Dobýjanie Afriky bolo tiež obdobím zrodu moderného rasizmu, zahaleného často do plášťa tzv. „civilizačnej misie“. Dejiny Afriky sú tak do značnej miery i európskymi dejinami.

Akým spôsobom zasiahol tzv. „biely muž“ do afrického prostredia?

Sú dnes problémy, ktorým čelia africké krajiny výsledkom ich bezohľadného drancovania počas epochy, pre ktorú sa vžilo pomenovanie The Scramble for Africa?

Alebo je to len obľúbená výhovorka afrických politikov, neschopných riešiť domáce problémy?

Ako si európske mocnosti rozparcelovali čierny kontinent a akých zločinov sa dopúšťali voči domorodému obyvateľstvu?

Jaro Valent sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

28. október alebo až 30. október? Ktorý z týchto dátumov skutočne stál pri zrode našich moderných dejín?

V súvislosti s nedávnym štátnym sviatkom sa pozornosť historikov i širokej verejnosti obrátila k udalostiam z jesene roku 1918.

Ako vznikala Československa republika v kľúčových októbrových dňoch?

Kto stál pri jej zrode v Prahe a kedy sa správa o pražských udalostiach dostala na Slovensko?

Čo vlastne prijali signatári Martinskej deklarácie?

A ako uvažoval o Československu samotný Masaryk?

Jaroslav Valent sa rozprával s historikom Dušanom Kováčom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Slovensko si v tomto roku pripomína viacero „osmičkových“ výročí. Jedna dôležitá osmička stála už na samom počiatku moderných slovenských dejín a rovnako dôležitá bola vtedy pre celú Európu.

V aktuálnom podcaste Dejiny sme sa rozprávali o revolučnom dvojročí 1848/49, keď rodiace sa národne hnutia uviedli starý kontinent do pohybu.

Popri veľkých hráčoch sa o svoje miesto a lepšie postavenie snažili aj tí menší a práve Uhorsko bolo krajinou, ktorú nacionalizmus viac rozdeľoval ako zjednocoval.

Kde sa nachádzalo mladé slovenské hnutie pred 170 rokmi?

Prečo hľadali jeho politickí predstavitelia podporu vo Viedni a nie doma?

A čo si odniesla slovenská politika zo svojho prvého veľkého vystúpenia?

Jaroslav Valent sa rozprával s historičkou Danielou Kodajovou.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Spočiatku to bol odvážny politický projekt v hlavách niekoľkých jednotlivcov. Čas napokon ukázal, že jeden z najúspešnejších v moderných dejinách Európy.

Ako sa rodila predstava spoločného štátu Čechov a Slovákov? Mali vôbec naše národy pred prvou svetovou vojnou niečo spoločné?

Nazrieme do dramatického obdobia svetového konfliktu, keď sa museli aj Slováci rozhliadať viac, než to mali vo zvyku a vážne premýšľať o svojej budúcnosti.

Spoločne s Čechmi sme vtedy hľadali vo svete spojenca, ktorý by sa postavil za naše práva.

Malo ním byť cárske Rusko? Mohli sme sa s pokojným svedomím spoliehať na sľuby posledného Habsburga na tróne Karola I.?

A prečo mal nakoniec rozhodujúce slovo v československej otázke demokratický Západ?

Jaroslav Valent sa rozprával s historikom Dušanom Kováčom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Status quo ante bellum (“stav ako pred konfliktom”) – taká bola predstava viacerých koloniálnych veľmocí, ktoré chceli obnoviť svoje panstvo na územiach, ktoré ovládali pred druhou svetovou vojnou.
Bol to aj prípad Francúzska, ktoré chcelo po skončení japonskej okupácie znovunastoliť svoju správu v juhovýchodnej Ázii, teda na území dnešného Vietnamu, Kambodže a Laosu.
Avšak v roku 1946 sa na scéne objavil nový vietnamský komunistický vodca Ho Či Min. Radikalizoval sa pritom vo Francúzsku a z Európy si priniesol aj nové ideologické zbrane – nové revolučné koncepty a spojil ich s ľudovou túžbou po národnej nezávislosti.
Bol to muž, ktorý viedol dve veľké vojny – najskôr proti koloniálnemu Francúzsku a neskôr i proti Spojeným štátom americkým. A pre obe z nich sa stal práve Vietnam nočnou morou.
Už prvá indočínska vojna (1946 – 1954), v ktorej uviazlo Francúzsko, ukázala v plnom svetle úpadok starých európskych mocností a naznačila, že nové boje sa budú viesť v bipolárnom svete a v mene nových revolučných hesiel.
Znamenal teda rok 1945 a porážka cisárskeho Japonska koniec krviprelievania na ďalekom východe a v Indočíne? Zďaleka nie.
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom, ktorý o vo Vietname prednáša na Masarykovej univerzite v Brne.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ab urbe condita – teda „od založenia mesta“. Tak sa začínalo nejedno rozprávanie o histórii antického Ríma a nielen to. 21. apríl roku 753 pred n. l. akoby stál na pomyselnom začiatku dejín, ktoré po dlhý čas písala táto vari najväčšia mocnosť starovekého sveta.
Počas viac než 2 a pol tisícročia, ktoré nás oddeľuje od tejto legendárnej udalosti, sme sa stali dedičmi slávneho Ríma do určitej miery všetci.
Už pri pohľade na kalendár a jeho 12 mesiacov k nám prehovárajú jeho prví králi.
Latinčina sa stala základom pre viacero európskych jazykov a viacero významných kresťanských sviatkov neskôr akoby nadväzovalo na staré rímske slávnosti.
No predovšetkým to bol rímsky zmysel pre vládu práva a zákonov, ktorý do značnej mieri utváral to, čomu dnes hovoríme západná civilizácia.
A hoci sa náš letopočet odvíja od inej historickej udalosti z obdobia, keď stál Rím na svojom vrchole, stále sa musíme vracať k legende o dvoch bratoch Romulovi a Rémovi.
Má tento príbeh reálne základy alebo je len výrazom túžby heroizovať vlastnú minulosť?
A boli prví Rimania skutočne potomkami Trójanov, tak ako nám to vo svojom epose Aeneida naznačuje básnik Vergílius?
Ako je možné, že sa práve Rím vypracoval z periférneho mesta najskôr na regionálnu a napokon svetovú veľmoc?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Pavlom Valachovičom, ktorý prednáša o dejinách Ríma na FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola to doba vypätého nacionalizmu a bezohľadnej veľmocenskej politiky. Tak by sme v krátkosti mohli charakterizovať tú kapitolu európskych dejín, ktorú poznačila predovšetkým prvá svetová vojna.
Avšak ešte skôr než sa ozvali v roku 1914 výstrely v Sarajeve, si jedna časť starého kontinentu prešla vojnovou generálkou – dvoma balkánskymi vojnami, ktoré už tak trochu dávali tušiť, čo by nový a tentoraz globálny konflikt vlastne znamenal.
Práve Balkán bol často nazývaný ako sud pušného prachu, mäkké podbruško Európy či vriaci kotol, ktorý ukrýva netušené množstvo sporov a starých krívd.
Balkan troubles – aj tak súčasníci nazývali obrovský súbor sotva riešiteľných problémov. V rokoch 1912 – 1913 sa ich všetky strany rozhodli riešiť vojenskou silou.
Kto sa na dvoch po sebe tesne nasledujúcich vojnách zúčastnil?
Bola Osmanská ríša na začiatku 20. storočia tým povestným chorým mužom na Bospore a prečo si spojenci nakoniec skočili do vlasov?
Akú politiku v balkánskych konfliktoch sledovalo vtedajšie cárske Rusko?
A mohlo či malo Rakúsko-Uhorsko do sporov, ktoré sa odohrávali hneď za jeho hranicami, vstupovať?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historičkou Máriou Tonkovou, z Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Vojna vo Vietname (1964 – 1975) býva často uvádzaná ako klasický príklad zástupného konfliktu v omnoho širšej globálnej mocenskej hre, známej ako studená vojna.
Spojeným štátom sa v tejto partii nepodarilo napriek mnohoročným snahám a veľkému nasadeniu vojenských síl uspieť. A nielen to.
Vietnam dodnes znamená pre mnohých Američanov traumu a ponižujúcu porážku svetovej superveľmoci.
Prečo sa Spojené štáty vôbec zapojili do tak vzdialeného konfliktu v juhovýchodnej Ázii a čo stálo za ich neúspechom?
Čo doviedlo komunistický Vietkong až k celkovému víťazstvu?
Bola to len nenávisť proti americkým „imperialistom“ a boj za socializmus alebo skôr špecifická forma vietnamského nacionalizmu, ktorú zosobňoval práve severovietnamský vodca Ho Či Min?
A akú úlohu zohrali v tomto konflikte Sovietsky zväz a maoistická Čína?
Vietnamská vojna je zároveň prvým konfliktom, ktorý prostredníctvom televízie i ďalších médií naplno prenikol až do amerických domácností.
Do akej mieri rozhodoval o výsledku vojny jej mediálny obraz?
A ako sa verejná mienka napokon otočila proti vojne, vedenej v mene zadržiavania komunizmu?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom, ktorý o vojne vo Vietname prednáša na Masarykovej univerzite v Brne.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Na počiatku bol Sumer“ – tak znie titul jednej z populárno-vedeckých kníh Vojtecha Zamarovského, ktorá aj bežnému slovenskému či českému čitateľovi sprostredkovávala kultúru a dejiny najstaršej civilizácie na svete.
Práve také poznávacie atribúty ako písmo, matematika, prepracované poľnohospodárstvo, prvé mestské sídla, ale aj vynálezy ako koleso sú spojené s nositeľmi tejto kultúry – kultúry Sumerov.
Čo po jeden a pol storočí bádania archeológov, historikov, antropológov a ďalších spoločenských vedcov o Sumeroch vlastne vieme?
Ako sa utvárala táto prvá a svojrázna civilizácia medzi riekami Eufrat a Tigris a čo vieme o pôvode týchto ľudí?
A ako v posledných rokoch prispela aj naša slovenská veda k týmto poznatkom?
Stáli Sumeri naozaj na počiatku? A prečo sa práve Mezopotámia stala ich domovom?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s archeológom a historikom, odborným riaditeľom Slovenského archeologického a historického inštitútu Drahoslavom Hulínkom.
Ďalšie podcasty denníka SME nájdete na https://podcasty.sme.sk

See omnystudio.com/listener for privacy information.

O terorizme sme si už zvykli počúvať väčšinou v súvislosti s radikálnym islamom, blízkovýchodnými problémami a modernou epochou, ktorá dáva do rúk najrôznejších fanatikov ešte donedávna netušené možnosti. Ak by sme však pátrali po rodnom liste fenoménu, ktorý nazývame terorizmus, museli by sme sa vrátiť o viac než storočie a okrem iného sa pozrieť aj na Balkánsky polostrov.
Veď napokon aj prvú svetovú vojnu v roku 1914 vyvolal teroristický čin srbského mladíka Gavrila Principa.
Jeho neuvážený skutok v Sarajeve bol však len symptómom omnoho vážnejších javov, ktoré mali v tomto kúte Európy svoje miesto už dlhší čas.
Dobovým symbolom či synonymom terorizmu sa stali napokon aj tzv. „macedónske pomery“. Čo tento termín znamenal?
A patrili srbskí, bulharskí či macedónski geriloví bojovníci a atentátnici k prvým teroristom?
Alebo naopak to boli národní hrdinovia a bojovníci za národnú slobodu, tak ako ich neraz vykresľuje národná historiografia?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historičkou Máriou Tonkovou z Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Nemajú pamätné tabule na verejných priestranstvách, tak ako by si to zaslúžili. Chýbajú pomníky a pamätníky, ktoré by nám ich pripomínali. V Bratislave máme len jednu ulicu, ktorej názov azda niekomu niečo hovorí – Legionárska.
Hoci sme v roku 2018 oslavovali storočnicu od vzniku Československej republiky, robili sme tak väčšinou z pohľadu veľkých dejín a cez veľké postavy ako Masaryk, Beneš či Štefánik.
Kto boli ale muži, ktorí so zbraňou v ruke bojovali za republiku a aký bol ich osud po návrate do vlasti?
Prečo sa na nich zabudlo a koľko z nich pochádzalo zo Slovenska?
Okrem veľkých politických dejín sú tu tak aj malé dejiny, príbehy obyčajných mužov – legionárov. A práve tie sa podarilo uchovať a aspoň sčasti predstaviť.
Čo si Slováci, ktorí bojovali za Československú republiku i na ďalekej ruskej Sibíri, od nej sľubovali?
A čo ich napokon presvedčilo, aby uverili v spočiatku spochybňovaný československý projekt?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bitka pri Kadeši, datovaná približne do roku 1274 pred n. l., dostala viacero prívlastkov – najväčšia bitka bojových vozov ťahaných konským záprahom v dejinách, jedna z najväčších bitiek doby bronzovej a dramatický stret dvoch dominantných kultúr.
Mierová zmluva, ktorú obe znepriatelené strany nakoniec prijali, zároveň nebola nikdy porušená.
Na planinách dnešnej južnej Sýrie sa stretli dve veľké ríše a zároveň dva svety – Egypt legendárneho faraóna Ramesseho II. a Chetitská ríša, ktorá v tom čase ovládala rozsiahle priestory Anatólie a Sýrie.
Ako vyzerali armády oboch znepriatelených strán?
Stal sa víťazom egyptský faraón, tak ako o tom hovoria nástenné reliéfy v chrámových komplexoch v Luxore, Karnaku či Abú Simbele?
Alebo jeho triumf vznikol len pre potreby štátnej ideológie? Dokážu dnes historici a archeológovia odkryť o kúsok viac?
Prečo vlastne došlo k takému dramatickému stretu dvoch mocností a aký bol ich ďalší osud.
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s archeológom a historikom, odborným riaditeľom Slovenského archeologického a historického inštitútu Drahoslavom Hulínkom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Obdobie vlády Mateja Korvína v druhej polovici 15. storočia je často považované za zlaté obdobie uhorských dejín.
Hoci už osmanská hrozba stála predo dvermi, krajina mala húževnatého a mocného kráľa, ktorý ju dokázal po dlhý čas efektívne brániť.
Uhorsko bolo rešpektovaným hráčom na medzinárodnej poli a na Budínskom hrade či Vyšehrade sa schádzali umelci a učenci z celej Európy.
Uprostred nich často sedel kráľ nielen ako tvrdý vojak a obratný diplomat, ale aj ako človek so zmyslom pre vedy a umenie.
Je teda tvrdenie o Matejovi Korvínovi ako renesančnom panovníkovi pravdivé?
A bolo Uhorsko naozaj na vrchole svojich síl alebo je to skôr výsledok vtedajšej majstrovskej propagandy?
A čo nám vlastne z obdobia jeho vlády na Slovensku zostalo?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával historikom Tomášom Homoľom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Edvard Beneš kormidloval československú zahraničnú politiku po celé medzivojnové obdobie.
V najkritickejších chvíľach bol prezidentom a mužom, na ktorého pleciach spočívala zodpovednosť za ťažké rozhodnutia.
Dodnes preto táto postava našich dejín vyvoláva veľké emócie a protichodné postoje.
Mali alebo nemali sme sa podvoliť mníchovskému diktátu v septembri roku 1938?
A prečo Beneš ráznejšie nezakročil proti komunistom v kritických februárových dňoch v roku 1948? 
Zvykne sa mu klásť vina za všetky porážky a národné traumy.
Čo však reálne mohol tento muž pre svoju krajinu urobiť a čo aj napokon urobil?
Bol politikom, ktorý iba večne ustupoval alebo mužom s hlbokým zmyslom pre realitu, ktorý Čechov a Slovákov uchránil pred najhoršími pohromami?
JaroValent z magazínu Historická revue sa rozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Historici ho označujú za najväčšieho vojvodcu a stratéga staroveku.
Jeho výnimočný životný príbeh je pravidelne námetom najrôznejších filmových spracovaní.
Impérium, ktoré vybudoval za udivujúco krátky čas, dodnes vzbudzuje ohromenie.
Alexander Veľký neprestáva fascinovať ani po viac než dvoch tisícročiach.
V čom spočíval Alexandrov nevídaný vojenský úspech?
A ako k nemu prispela výchova na macedónskom kráľovskom dvore aj pod dohľadom veľkého gréckeho filozofa Aristotela?
Predstavoval Alexander Veľký ideál gréckeho vládcu- filozofa alebo sa Aristotelov žiak zmenil na pomstychtivého a paranoidného despotu?
Kam až siahali Alexandrove ambície?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Michalom Habajom z Katedry histórie UCM v Trnave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Svätoštefanská koruna bola symbolom uhorskej štátnej moci a mnohí jej pripisovali mystický význam a silu.

Jej prítomnosť v krajine zaručovala stabilitu a legitímnu vládu, jej neprítomnosť znamenala rozbroje, zmätky a cudziu nadvládu.

Málokto však vie, akou pozoruhodnou a dramatickou históriou si prešiel tento sakrálny predmet.

Takzvané 'únosy svätoštefanskej koruny' takmer vždy vyvolali bezohľadný zápas o moc a dlhoročné nepokoje.

Bola mnohokrát ukrývaná, zakopaná, objavená, draho vykúpená a zachránená.

Aký význam jej pripisoval stredoveký človek?

Bola skutočne neodmysliteľným symbolom Uhorska a zárukou jeho suverenity?

A ako ju máme vnímať dnes, keď sa mnohonárodnostný uhorský štát rozpadol a rozdelil medzi niekoľko národných celkov?

Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával historikom Tomášom Homoľom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Počuli ste niekedy o „ľudskej ZOO“? Viete si predstaviť ohrady, za ktorými vystavujú „divochov“ či takzvaných „čiernych domorodcov“?

Nie je to tak dávno, keď podobné „expozície“ boli súčasťou medzinárodných koloniálnych výstav.

Vari najznámejšou z nich sa stala parížska výstava z roku 1931.

Dnes sú potomkovia prisťahovalcov z Alžírska,Senegalu a ďalších niekdajších francúzskych kolónií európskymi občanmi.

Najskôr si však museli prejsť ťažkou a ponižujúcou cestou ľudí druhej kategórie, ktorých francúzska armáda ako „čiernu silu“ s obľubou nasadzovala na bojiská prvej svetovej vojny.

Boli to práve strašné podmienky v zákopoch na západnom fronte, ktoré afrických a európskych mužov po prvý raz zblížili.

Príklad a skúsenosť Francúzska dáva veľké množstvo odpovedí aj na aktuálne otázky.

Kedy Francúzi začali prijímať afrických imigrantov, ktorí k nim prichádzali neraz proti vlastnej vôli, ako rovnoprávnych spoluobčanov?

A ako sa vôbec podarilo, že rasizmus, tak pevne zakorenený v európskom vedomí a v pocite civilizačnej nadradenosti, predsa len ustúpil záujmom republiky a humanity?

Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Sparta sa stala symbolom mužskej sily, železnej disciplíny a odvahy. A spartská propaganda fungovala perfektne. Napriek tomu bola Sparta veľkou neznámou už vo svojej dobe. Antický svet ju obdivoval, no tiež sa jej obával.

Najviac Spartu preslávil kráľ Leónidas, keď jeho 300 bojovníkov počas bitky pri Termopylskom priesmyku dlho odolávalo obrovskej perzskej prevahe.

Aj tu sa rodil mýtus a heslo: „Sparťan sa nikdy nevzdáva!“

Všetko, čo dnes o Sparte vieme, pochádza z pera historikov konkurenčných gréckych polis. Do veľkej miery je tak výsledkom zahraničnej spartskej propagandy, a nie verným odrazom reality.

Ako teda v skutočnosti vyzeral život v Sparte? Bola to prvá totalitná spoločnosť, ktorá navyše uplatňovala prísne pravidlá eugeniky?

Mali v nej Sparťanky naozaj lepšie postavenie, než ostatné grécke ženy?

A ako je možné, že si Sparťania dokázali podrobiť omnoho početnejších susedov a spoluurčovať osud gréckeho sveta po tak dlhý čas?

Sparta dodnes neprestáva fascinovať – od obdivovateľov vojenského umenia až po diktátorské režimy, ktoré sa s obľubou odvolávajú na hodnoty disciplíny a oddanosti jednotlivca voči štátnemu celku.

Ako Sparta formovala a stále formuje našu západnú civilizáciu?

Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Michalom Habajom z Katedry histórie UCM v Trnave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

V septembri ubehlo 120 rokov od zavraždenia cisárovnej Alžbety, známej ako Sissi. Už počas svojho života bola symbolom habsburskej monarchie, jej krajšou a populárnejšou podobou.

Napriek tomu žila akoby dva životy – jeden oficiálny, zahalený do dvorských ceremónií a povinností, druhý, ten skutočnejší, trávila hlavne v posledných rokoch na cestách a v úzkostlivo stráženom súkromí.

Vtedajšie Rakúsko-Uhorsko sa tak namiesto osláv 50-ročnice nástupu cisára Františka Jozefa na trón zahalilo do čiernych farieb.

Aký bol oficiálny portrét Sissi, ktorý si monarchia tak žiarlivo strážila a pestovala po jej smrti?

Nebol kult krásnej a dobročinnej cisárovnej Alžbety skôr výsledkom štátnej propagandy?

Aká to bola vlastne žena a mala reálny vplyv na politické rozhodnutia svojho manžela?

O legende menom Sissi, ktorú v modernej epoche znovuzrodil filmový priemysel s Romy Schneider v hlavnej úlohe a ktorá je i dnes dobre predávaným turistickým artiklom sa Jaro Valent rozprával s historičkou Danielou Kodajovou.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zamatová, nežná či jednoducho pokojná revolúcia – tak sa zvykne hovoriť politickým a spoločenským zmenám v roku 1989, ktoré zmenili pomery nielen u nás, ale prakticky vo väčšine strednej a východnej Európy. Na začiatku tejto cesty však stál tzv. okrúhly stôl v Poľsku, za ktorý si sadli predstavitelia komunistického režimu a zástupcovia opozície.
Dodnes je proces vyrokovaného prechodu k demokracii považovaný za model, charakteristický nielen pre niekdajšiu Poľskú ľudovú republiku, ale bol v tej či onej podobe uplatnený aj vo Východnom Nemecku, Maďarsku, Československu či Bulharsku.
Zásadné politické premeny u nášho severného suseda sa však nerodili naraz a vo vzduchoprázdne. Predchádzal im zrod nezávislého odborového zväzu Solidarita, ale aj vojnový stav zavedený generálom Jaruzelským a hrozba sovietskej intervencie.
Ako teda vyzerala poľská cesta k slobode? A prečo tamojšia komunistická nomenklatúra nakoniec pripustila prvé poloslobodné voľby v celom východnom bloku v júni 1989? A do akej mieri je aj dnešná nielen poľská spoločnosť rozdelená v názore na to, či bola alebo nebola revolúcia dotiahnutá dokonca?
 Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozprával s Jurajom Marušiakom z Ústavu politických vied SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"Všade sme mali úprimnú snahu začleniť sa do národných komunít, ktoré nás obklopovali a udržať si jedine vieru našich otcov. To nám však nie je dovolené. Márne sa usilujeme úspechmi v umení či vede dosiahnuť väčšiu slávu pre naše vlasti a prispieť k ich bohatstvu našou účasťou na obchode. Opovrhuje sa nami ako nejakými votrelcami. Keby nás len nechali na pokoji. Svet potrebuje židovský štát, a preto vznikne.“
To sú slová otca moderného sionizmu, inak talentovaného novinára a rodáka z Pešti Theodora Herzla z jeho slávnej knihy Židovský štát.
Židovská komunita v Európe si napokon musela prejsť skutočným peklom holokaustu, kým sa tento sen napokon naplnil v máji 1948.
Vznik štátu Izrael však ani zďaleka nebol bezproblémový. Táto udalosť sa odohrávala na povrchu zložitého blízkovýchodného konfliktu, do ktorého od začiatku zasahovali najvýznamnejšie svetové veľmoci.
Z Palestíny sa tak síce stala staronová židovská vlasť, no zároveň sa premenila i na klbko svárov a vojenských konfliktov. Výsledkom vzniku nového štátu boli totiž aj stovky tisíc arabských utečencov a dodnes nevyriešená palestínska otázka.
Ako sa teda formoval moderný židovský štát?
A bol vleklý a už tradičný židovsko-arabský spor od začiatku nevyhnutý alebo existovala šanca na jeho rozumné riešenie?
A aký diel zodpovednosti niesli veľmoci ako Veľká Británia, Francúzsko, USA či Sovietsky zväz?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Jozefom Hyrjom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zlatá horúčka či rovno El Dorádo, aj takto by sme mohli hovoriť o "zlatom" 14. storočí.
Územie stredného Slovenska a obzvlášť mesto Kremnica so svojim okolím sa vtedy stalo vyhľadávaným regiónom, kde bolo možné v krátkom čase zbohatnúť.
Na začiatku tohto skvelého obdobia uhorských dejín stál mladý panovník Karol I. Róbert z Anjou, ktorý sa musel o svoje kráľovské žezlo najskôr pobiť s nepriateľskými uhorskými magnátmi.
Spolu s ním však prišli do krajiny aj talianski kupci a bankári, no predovšetkým reformné úsilie, ktoré doslova naštartovalo uhorskú ekonomiku.
Ako teda vyzeral zlatý boom na Slovensku? Koľko zlata sa ťažilo v našich horách a ako dokázali uhorskí panovníci využiť toto bohatstvo v prospech celej krajiny? Je 14. storočie skutočne "zlatým" obdobím uhorských dejín?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Martinom Štefánikom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Písal sa 1. február 1979 a na letisku v Teheráne čakalo na svojho duchovného vodcu ajatolláha Chomejního, ktorý sa vracal z exilu, okolo troch miliónov ľudí.

Táto chvíľa sa stala v očiach väčšiny Iráncov zavŕšením islamskej revolúcie a odporu voči starému sekulárnemu režimu. Ten zosobňoval iránsky šach Mohammad Rezá Páhláví.

Predchádzali tomu dramatické udalosti, keď sa celý Irán po celý predchádzajúci rok zmietal v nepokojoch a ulice hlavného mesta Teheránu či ďalších veľkých miest zaplavovali davy protestujúcich s heslami antiimperializmu a prejavmi nenávisti predovšetkým voči Spojeným štátom americkým.

Celá krajina sa v nasledujúcich rokoch dostala pod kontrolu šíitskych duchovných na čele so spomínaným ajatolláhom s cieľom nastoliť teokratickú vládu vo všetkých oblastiach života.

Irán, ktorý sa tak ešte v 70. rokoch prezentoval ako modernizujúca sa a sekulárna krajina, sa tak premenil na islamskú republiku a už čoskoro sa zaplietol do zničujúcej vojny so susedným Irakom.

Uplynulo 40 rokov a v prostredí medzinárodnej politiky je Irán dodnes strašiakom, ktorý vyvoláva obavy predovšetkým svojim jadrovým programom či podporou radikálnych islamských hnutí.

Čo sa teda stalo, že sa proces modernizácie a sekularizácie spoločnosti premenil v tejto krajine na svoj pravý opak?

A ako sa máme dívať na udalosti spred 40 rokov? Bola Iránska islamská revolúcia snahou o návrat k ortodoxnému výkladu islamu alebo celkom nový moderný fenomén, pre ktorý musíme hľadať nové vysvetlenia?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Lukášom Rybárom z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Terra banensium, teda zem baníkov – aj s takýmto označením sa stretávame v písomných prameňoch, ktoré dokazujú, že už minimálne v 14. storočí malo baníctvo na našom území už hlbokú tradíciu.
Horné Uhorsko a zvlášť stredoslovenské banské mestá sa stali na celé stáročia najdôležitejším zdrojom surovinového bohatstva drahých kovov – striebra, zlata ale aj medi. Kremnica, Banská Štiavnica či Banská Bystrica a mnohé ďalšie mestá boli zároveň pilierom uhorskej ekonomiky a svojou produkciou i vďaka kontaktom domácich a zahraničných kupcov sa zapojili do celoeurópskeho obchodu.
Ako sa to však celé začalo a prečo je práve 13. storočie s prívlastkom "strieborné" považované za začiatok tohto úspešného príbehu?
Ako sa naše striebro ťažilo, spracovávalo a kde všade sa s ním obchodovalo?
A ako z neho profitoval panovník i samotná krajina?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Martinom Štefánikom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Presne pred 80 rokmi 1. septembra 1939 krátko pred 5 hodinou ráno prekročili nemecké vojská poľskú hranicu, začala sa tak druhá svetová vojna.
Po počiatočnom poľskom hrdinskom i keď zúfalom odpore a práve v čase, keď sa Poliaci z posledných síl snažili brániť svoje hlavné mesto, sa 17. septembra na východných hraniciach ich krajiny objavil ďalší agresor – sovietska Červená armáda.
Obom septembrovým dátumom však predchádzal ešte jeden významný letný deň.
23. augusta do Moskvy pricestoval minister zahraničných vecí nacistického Nemecka Joachim von Ribbentrop.
Hoci očakával stretnutie len so svojim sovietskym náprotivkom Vjačeslavom Molotovom, srdečne ho priamo v Kremli privítal žoviálny a veselý Josif Stalin.
Za krátko sa obe strany dohodli na tzv. zmluve o neútočení a tajnom protokole, ktorý rozdeľoval sféry vplyvu v Poľsku i ďalších krajinách východnej Európy.
Dohoda vstúpila do dejín ako Pakt Ribbentrop-Molotov, či rovno Pakt Hitler-Stalin. Už o 8 dní začali na Poľsko dopadať prvé bomby.
Ak sa teda pozrieme na reťazec udalostí a ich následkov, ako si odpovieme na otázku - kto rozpútal druhú svetovú vojnu?
Nieslo vinu len Hitlerove Nemecko alebo v rovnakej miere aj Stalinov Sovietsky zväz?
A ako je možné, že sa z dvoch ideologických nepriateľov na život a na smrť stali nakrátko tichí spojenci?
V čom sa vlastne oba totalitné režimy – nacizmus a komunizmus - navzájom líšili či naopak, dôverne k sebe hľadali cestu?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s politológom Tomášom Zálešákom z Trnavskej Univerzity.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"Ryšavá líška", aj takto nazývali jedného z našich najdlhšie vládnucich panovníkov Žigmunda Luxemburského, uhorského i českého kráľa a rímsko-nemeckého cisára.
Boli to azda jeho nadanie zdatného diplomata, schopnosť dostať sa z každej šlamastiky a napriek ťažkostiam dosiahnuť tie najdôležitejšie mocenské pozície vo vtedajšej Európe, ktoré mu vyslúžili práve takýto prívlastok.
Pohľad historiografie na tohto významného politika sa však líši od krajiny ku krajine.
Kým v českom prostredí je známy ako vierolomný či "prolhaný" muž, ktorý nedodržal svoj sľub a pripustil upálenie majstra Jána Husa, v Uhorsku mu bol naopak kladený za vinu úpadok kráľovskej moci a posilňovanie vplyvu magnátov.
Čo je však z týchto tvrdení pravdivé a aký Žigmund Luxemburský naozaj bol?
Zažívalo Uhorsko počas jeho vlády úpadok a chaos alebo naopak rozvoj, čoho dôkazom by mohol byť rozkvet slobodných kráľovských miest?
A mohol byť politik a štátnik európskeho formátu na prelome 14. a 15. storočia iný, než nevypočítateľný, "vierolomný" a prefíkaný ako líška?
O tejto neobyčajnej postave neskorého stredoveku sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Slovensko je hradná veľmoc – aspoň takto sa zvykne prezentovať navonok, v turistických príručkách a pútačoch.
Pôsobivé ruiny kamenných hradov v krásnej slovenskej prírode dodnes prebúdzajú v návštevníkovi neraz až romantické predstavy.
Skutočný život na stredovekom hrade však ani zďaleka nebol taký romantický a pohodlný.
Po dlhé stáročia predstavoval práve hrad útočisko pred nebezpečenstvom a vojnou, ale bol rovnako aj výrazom moci a prestíže hradných pánov.
Ako teda vyzeral každodenný život aristokracie, ale aj bežného služobníctva, ktoré žilo na našich hradoch?
Čo dnes vieme o stravovaní, hygiene, hospodárstve, ale napríklad aj o zábave či duchovnom živote ľudí, ktorí sa na slovenskú krajinu dívali z hradného brala?
O živote v stredoveku sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Danielou Dvořákovou.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"V krízovej dobe nie je predsa možné plniť a dodržiavať ústavu či zásady zákonnosti, ale je potrebné prijať i represívne opatrenia, postaviť sa odhodlane proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi revolúcie." 
Takýto politický postoj deklaroval mladý a zanietený revolucionár, člen Výboru pre verejné blaho Louis Antoine de Saint-Just, známy ako "netvor s krásnou tvárou".
Stalo sa tak pred Národným konventom v októbri 1793, teda v čase, keď sa Francúzska revolúcia posúvala do svojej najradikálnejšej fázy.
Jej príbeh tak nie je iba vymenovávaním veľkých revolučných ideálov, zakotvených v takých dokumentoch ako Deklarácia práv človeka a občana, ale je aj rozprávaním o tragickom osude francúzskeho kráľovského páru a o násilí, ktoré reprezentuje jeden z neodmysliteľných symbolov revolúcie – gilotína.
Uvoľnenie dovtedy neochvejných pravidiel a noriem, dlhodobá frustrácia väčšiny spoločnosti a nová generácia politických vodcov – radikálov, to všetko viedlo k tomu, že Francúzska revolúcia sa pre mnohých stala skôr synonymom teroru, zosobneným jakobínskou hrôzovládou a postavou nepodplatiteľného fanatika Maximiliana Robespierra.
Čo napokon doviedlo Francúzsko od ideálov rovnosti a bratstva všetkých ľudí k násiliu a politickému prenasledovaniu?
Ako to vyzerá, keď revolúcia požiera svoje deti?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"Bez spoluúčinkovania žien nemožno nám vybudovať celý chrám národnej osvety", tak znel jeden z kľúčových motívov, ktorý stál pri základoch prvého a na dlho i jediného slovenského ženského spolku Živena.
Presne pred 150 rokmi, 4. augusta 1869 sa pod martinskými lipami zišlo jej zakladajúce zhromaždenie.
Udialo sa tak v čase, keď sa po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 rozhodovalo aj o ďalšom osude slovenského národného hnutia v podmienkach postupujúceho národnostného útlaku.
Členky tohto spolku, teda živeniarky pritom neraz dopĺňali činnosť tých slovenských inštitúcií, ktoré uhorská vláda zakázala či vôbec ani nepripustila.
Do veľkej miery sa tak v najťažších rokoch odnárodňovania zaslúžili o uchovanie a prežitie slovenského povedomia.
Aj preto sa historici pri spätnom hodnotení tejto tradície pýtajú, či bola Živena viac národným než ženským emancipačným spolkom v pravom slova zmysle.
Ako sa teda Slovensky zapájali do nášho národného hnutia a do akej miery im vtedajšie mužské autority – často otcovia či manželia – umožňovali vstúpiť do verejného života?
A kde stála Živena v zápasoch o demokraciu počas búrlivého 20. storočia?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ak hovoríme o dejinách mimo nášho európskeho kontinentu, často sa môžeme dostať do situácie, že nám nestačia naše bežné kritéria či predstavy.
O to viac to platí pri pohľade na obrovský Indický subkontinent.
Azda najviac ho v očiach väčšiny ľudí na Západe reprezentuje Tádž Mahal – prekrásne mauzóleum, vznášajúce sa akoby medzi nebom a zemou, ktoré nechal postaviť jeden z tzv. Veľkých Mughalov Šáhdžahán pre svoju milovanú manželku Mumtaz Mahal.
A bola to práve epocha Veľkých Mughalov 16. a 17. storočia, ktorá vtlačila výraznú pečať a určila podobu Indie, tak ako ju dnes poznáme.
No už málokto vie, že to bola práve táto panovnícka dynastia, ktorá hoci vyznávala islam, dokázala po viac než dve storočia efektívne zjednocovať a spravovať prevažne hinduistickú Indiu.


Ako vyzeral pre Európanov tento stále neznámy svet?


A vyznačovala sa táto doba podstatne väčšou dávkou tolerancie a kultúrnej interakcie, než dnes, keď je Indický subkontinent rozdelený predovšetkým medzi dva nepriateľské a po zuby ozbrojené štáty?
Jaro Valent s Historickej revue sa rozprával s Dušanom Deákom z Katedry porovnávacej religionistiky UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Dňa 14. júla si celé Francúzsko ako každý rok pripomínalo svoj najvýznamnejší štátny sviatok – Deň dobytia Bastily.
Práve táto udalosť presne pred 230 rokmi odštartovala celý rad politických, ale aj spoločenských a sociálnych zmien, ktoré zvykneme označovať termínom Francúzska revolúcia.
Tá mala pre ďalší politický vývoj Európy kľúčový význam a asi nepreháňajú tí historici, ktorí hovoria o globálnom dopade udalostí vo Francúzsku v lete roku 1789.
Revolúciu dodnes pripomína jej stále živé symbolika – slávna trikolóra, Marseillaisa ako francúzska štátna hymna, no predovšetkým ju reprezentujú slová rovnosť-bratstvo-sloboda.
Práve toto heslo prežilo v ďalších rokoch závratnú politickú kariéru a je stále súčasťou politického vedomia ľudí viac alebo menej po celom svete.
Ako sa však v pôvodne absolutistickom Francúzsku kráľa Ľudovíta XVI. rodila revolúcia a na čom vlastne stroskotal starý režim? Kto revolúciu v prvej fáze reprezentoval?
Bol to pokus o reformu alebo už prvé výstrely dávali tušiť, že sa spoločenský a politický vývoj pohne v ďalších rokoch k omnoho radikálnejším a násilnejším premenám?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Oliverom Zajacom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Po Veľkej vojne – tak znie názov exteriérovej výstavy, ktorú si v týchto dňoch môžu pozrieť obyvatelia či návštevníci Bratislavy, a ktorá dokumentuje predovšetkým dramatické roky, nasledujúce po ukončení prvej svetovej vojny.
Výstava sa koná 4. až 22. júla v Bratislave na Kamennom námestí.
Hoci od týchto udalostí uplynulo už jedno storočie, otázky spravodlivosti povojnového usporiadania Európy a jej nového rozdelenia, sú dodnes pri vzájomných diskusiách Čechov a Slovákov, Maďarov, Poliakov, Rakúšanov, Rumunov či Nemcov stále prítomné.
Zrodila sa totiž tzv. Nová Európa a spolu s ňou aj niekoľko nových identít, rodili sa nové štáty s novými či staronovými symbolmi.
Námestia i ulice menili svoje názvy i svoj charakter a rodila sa aj nová generácia, ktorá si svoje občianske vedomie budovala už v nových pomeroch – v našom prípade v demokratických podmienkach Československej republiky.
Avšak už ďalšie desaťročia ukázali, že ani tento stav nebol trvalý a s rovnakou rýchlosťou, ako sa menili medzinárodné či domáce pomery, mizli a objavovali sa nové verejné symboly a verejný priestor sa opäť transformoval.
V živote bežného človeka sa tak stalo hneď niekoľkokrát. Už klasický príklad predstavuje na Slovensku meno či socha M. R. Štefánika.
Čo teda znamenalo obdobie rokov 1918 – 1923 pre strednú Európu a zvlášť pre Slovensko?
A ako sa menili ulice a námestia, ktoré naoko dobré poznáme v závislosti od aktuálnej štátnej ideológie?
A dokážeme sa dnes k verejným priestorom postaviť s adekvátnym pochopením a poznaním našej minulosti?
Jaro Valent z časopisu Historická revue a rozprávať sa budem s historičkou Tatianou Bírešovou z Centra edukácie a inovácii.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

(Ab)normalizace – tak znel názov exteriérovej výstavy fotografií, ktorú si mohli minulý rok pozrieť aj obyvatelia či návštevníci Bratislavy a ktorá dokumentovala život na českom či československom vidieku v 70. a 80. rokoch.
Jej autor – Jindřich Štreit – strávil tieto husákovské roky s fotoaparátom v ruke a zachytil absurditu, no zároveň smutnú realitu tejto doby.
Oboje pocítil aj na vlastnej koži, keď bol obvinený z hanobenia republiky a väznený za sériu fotografií, ktoré už na prvý pohľad pôsobia nevinne.
Veď napokon schôdze, odovzdávania diplomov predstaviteľmi Národného výboru, cvičenia civilnej obrany, prvomájové sprievody či voľby s jednotnou kandidátnou listinou Národného frontu boli výjavy či skôr predstavenia, ktoré v prostredí českej dediny sami od seba nadobúdali svoj úsmevný až bizarný charakter.
Čo teda normalizačný režim provokovalo na tvorbe jedného nenápadného fotografa v moravskom Sovinci a ako si na tieto roky spomína sám Jindřich Štreit, ktorého prácu dnes poznajú po celom svete? Čo jeho súčasné dielo hovorí o našej dobe?
S českým fotografom Jindřichom Štreitom sa rozprával Jaro Valent s časopisu Historická revue.
Aktuálnu výstavu Jindřicha Štreita Radosti i Strasti života nájdete v Galérii Nadácie SLOVAK PRESS PHOTO v Zichyho paláci na Ventúrskej 9 v Bratislave do 15. augusta.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Prišli pýtať "zem a vodu", nakoniec ich Gréci hodili do priepasti a do studne – takto sa zvyčajne začína rozprávanie o jednej z najslávnejších kapitol antických dejín.
Žiadať prišli perzskí vyslanci v mene orientálneho panovníka, perzského kráľa a despotu Dareia a neskôr i Xerxa. Vydať im "zem a vodu" znamenalo podrobiť sa a stratiť všetko, svoju krajinu, svoj ľud i vlastnú slobodu.
Príbeh grécko-perzských vojen stojí zvyčajne na začiatku každej fascinácie a záujmu o históriou. Ak ho prerozpráva dobrý učiteľ dejepisu, zostane v človeku už na celý život.
Predstavme si bitku pri Maratóne a odhodlaný beh vojaka, ktorý beží svojim rodákom Aténčanom oznámiť radostnú novinu o víťazstve, až kým od vyčerpania nezomrie alebo hrdinský boj Sparťanov do posledného muža v Termopylskom priesmyku či obrovskú námornú bitku pri Salamíne – to všetko sú scény ako stvorené pre filmové spracovanie.
Udialo sa ale všetko tak, ako nás o tom informuje napríklad Herodotos a iní antickí historici?
A ako je možné, že sa málopočetní Gréci dokázali ubrániť tak obrovskej presile?
Ako vyzeral boj Grékov proti barbarom?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Michalom Habajom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Rozdeľuj a panuj – ako sa Britom podarilo ovládnuť Indiu. Bola to ríša, o ktorej sa hovorilo, že nad ňou slnko nezapadá.
Britské impérium sa skutočne rozkladalo na všetkých kontinentoch a zahŕňalo praktický všetky časové zóny planéty. Avšak žiadna perla nedodávala britskej korune taký lesk ako práve tá indická. Britské panstvo v Indii dodnes udivuje svojim rozsahom i dĺžkou trvania.
Ako je však možné, že Veľká Británia, v porovnaní s týmto subkontinentom tak nepatrná, si dokázala podrobiť toto obrovské územie? Dodnes je pritom vplyv indickej kultúry v tej britskej nezastupiteľný a nie je to len povestný čierny indický čaj o piatej.
Indickí vojaci sa zjavovali na bojiskách prvej i druhej svetovej vojny a do európskeho vedomia prenikol obraz Indie takmer ako mýtickej náboženskej krajiny par excellence.
Je tento obraz pravdivý alebo je skôr výsledkom britského prístupu a interpretácie? A čo znamenala britská správa pre samotnú Indiu – administratívny, technický či rovno civilizačný pokrok, tak ako sa to snažila prezentovať koloniálna správa, alebo jednoducho iba pohromu?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s Dušanom Deákom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Dĺžka obvodu Zeme je 180 tisíc stádií, nachádza sa uprostred vesmíru a okolo nej obieha Slnko, Mesiac a hviezdy.
S týmto záverom prišiel v polovici 2. storočia n. l. grécky matematik, astronóm a geograf Klaudios Ptolemaios (známy tiež ako Ptolemaios Alexandrijský).
Táto jeho predstava zostala viac-menej v platnosti až do neskorého stredoveku a definitívne ju vyvrátil až Mikuláš Koperník.
Ptolemaios i jemu pripisovaná mapa sveta však stáli na samom vrchole dejín gréckeho záujmu o svet, na vrchole gréckej filozofie a učenosti.
Už dávno pred ním to boli práve grécki obchodníci, vyhnanci, dobyvatelia či jednoducho cestovatelia, ktorí prebrázdili všetky kúty Stredozemného mora, stretávali sa s najrôznejšími národmi, kultúrami i podivnosťami.
Čo objavili a ako vnímali samých seba uprostred obrovského, stále neprebádaného a tajomstvami zahaleného sveta?
A ako sa zrodilo ich skalopevné presvedčenie o výnimočnosti helénskeho sveta a barbarstve Ázie?
Kam až siahalo ich poznanie? A čo z tejto predstavy prevzal Rím?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Michalom Habajom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeden z členov britskej delegácie a budúci slávny ekonóm John Maynard Keynes ho označil za „kartáginský mier“, ktorý už v sebe nesie zárodky nového konfliktu. Rovnako scéna podpisu prímeria i mierovej zmluvy, ktoré ukončili prvú svetovú vojnu, bola v mnohom symbolická a tvrdo sa dotýkala národnej cti a dôstojnosti.
V tomto roku si pripomíname storočnicu od vzniku Versaillského mierového systému v roku 1919.
Práve ten v rozhodujúcej miere určil do budúcnosti aj naše miesto v Európe i hranice našej krajiny.
Mierová konferencia v niekdajšom sídle francúzskych kráľov bola zároveň dovtedy nevídaným podujatím, na ktoré upieral zrak celý svet.
Napriek počiatočnému predovšetkým americkému optimizmu a viery, že nový mier pomôže ukončiť všetky vojny, nasledovali dezilúzia a pocit trpkosti.
Starý kontinent sa rozdelil na tábor víťazov a tábor porazených, ktorí už túžili po odvete.
Prečo Európa nebola schopná nájsť dohodu, ktorá by ju uchránila pred ďalším svetovým konfliktom?
A v čom spočívala nespravodlivosť či oprávnenosť požiadaviek víťazov?
A ako si v tomto neprehľadnom prostredí diplomacie a rokovaní na najvyššej úrovni viedlo rodiace sa Československo, ktoré bojovalo o svoje pevné miesto na mape?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Dušanom Kováčom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zmena klímy či globálne otepľovanie je dnes už málo kým spochybňovaný fakt. Aj u nás na Slovensku sa preto musíme pripraviť na zásadnejšie zmeny v našom životnom prostredí a teda aj v našom doterajšom spôsobe života.
Opäť to však nie je niečo zásadne nové. Lokálna či globálna klíma je predsa faktor, ktorý výrazne vplýval na ľudské dejiny a vo výraznej miere ich aj formoval. Nemusíme pritom ísť ďaleko. Horúci či teplý stredovek, alebo tzv. malá doba ľadová v 16. až 18. storočí - to sú spopularizované termíny, s ktorými sa môžeme stretnúť pri debate o klimatických zmenách v Európe i na Slovensku.
V čom konkrétne sa prejavovali a sú vôbec porovnateľné s dnešnými klimatickými výzvami? Ako sa menil obraz krajiny na Slovensku počas stáročí a ako sa týmto javom prispôsobovala ľudská činnosť a spoločnosť?
Jaro Valent z magazínu Historicka revue sa rozprával s historikom Jánom Vingárikom z Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, ktorý sa venuje práve enviromentálnym dejinám územia Slovenska.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to len zbytočná hystéria alebo nám na Slovensku hrozí skutočný bio masaker našich lesov? – to sú dve otázky a zároveň dve súradnice, v ktorých sa dnes pohybuje verejná diskusia o stave nášho životného prostredia.
Pre každého z nás sú lesy asi najviditeľnejšou súčasťou obrazu našej krajiny, ten sa však za stáročia výrazne menil.
Ani naša dnešná diskusia pritom nie je výnimočná či nová, podobne sa o stave lesov hovorilo aj v druhej polovici 18. storočia a výsledkom bola hoci menej známa, no o to významnejšia reforma panovníčky Márie Terézie.
Tereziánsky lesný štatút, známy tiež ako Lesný poriadok, či omnoho ľudovejšie „Porádek hor“ v decembri oslávi 250 rokov.
Výsledkom tejto mimoriadne úspešnej reformy bolo zachovanie a postupné rozširovania lesných porastov po celom vtedajšom Uhorsku.
Ako sa postupom stáročí menil pohľad človeka na les?
A ako sa osvietenej panovníčke Márii Terézii podarilo zastaviť bezohľadné drancovanie našich lesov a zmeniť ho na rozumné hospodárenie a ochranu v štátnom záujme?
Jaro Valent z magazínu Historicka revue sa rozprával s historikom Jánom Vingárikomz Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, ktorý sa venuje práve enviromentálnym dejinám územia Slovenska.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Dodnes sú považované za príklad až fanatickej náboženskej horlivosti a ničím odôvodneného násilia. Na križiacke výpravy do Svätej zeme sa náš moderný či post-moderný svet díva často s úžasom a nepochopením.
S nemalým úžasom sa na križiakov dívali aj obyvatelia Blízkeho východu. Ich príchod totiž pripomínal neočakávaný úder z neznámeho a vzdialeného sveta.
Farandžovia, ako vtedajší moslimský svet križiakov nazýval, zmenili všetko a zdá sa, že vštepili do vzájomných vzťahov kresťanstva a islamu dlhodobý konflikt.
Prečo sa na konci 11. storočia vydali desaťtisíce ozbrojených mužov do tak vzdialených končín a ako vnímal ich príchod islamský svet?
A aký bol život v novom križiackom Jeruzalemskom kráľovstve?
Bol to príbeh naplnený konfliktom alebo by sme v ňom našli aj porozumenie a vzájomný rešpekt?
A v čom je príbeh o malomocnom jeruzalemskom panovníkovi Balduinovi IV. a o jeho šľachetnom nepriateľovi Saladinovi pravdivý?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom a islamológom Attilom Kovácsomz Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Koniec druhej svetovej vojny sa v našom historickom vedomí spája predovšetkým s porážkou nacizmu, s oslobodením a o obnovením Československa.
Osloboditeľka Červená armáda a jednotky NKVD, ktoré ju nasledovali však prinášali aj nový typ totality a aj nový typ brutality – tento raz tej komunistickej.
Hoci bolo do komunistického prevratu vo februári 1948 ešte relatívne ďaleko, obyvatelia Slovenska už na konci vojny prežívali nové kolo násilností, zatýkanie i väznenie ďaleko za hranicami svojej vlasti.
Dochádzalo k tomu často za neuveriteľných až bizarných okolností.
Stačilo niekoho označiť za Nemca, stačilo byť úradníkom a teda „kolaborantom“ či vojakom, ktorý nedobrovoľne narukoval na východný front. A niekedy ani to.
O celom životnom osude rozhodovala príliš často jediná okolnosť – nachádzať sa v nesprávny moment na nesprávnom mieste.
Záver vojny na Slovensku je tak zároveň aj príbehom odvlečených, príbehom tisícok ľudí, ktorí sa z najrôznejších príčin ocitli v sovietskej mašinérii pracovných táborov, známej pod označením GULAG.
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával publicistom, spisovateľom a bývalým hovorcom ÚPN Petrom Juščákom, ktorý sa výskumu odvlečených dlhodobo venuje.
Rozhovor bol pripravený s podporou Fondu na podporu umenia.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Takzvaný Islamský štát (známy tiež pod skrátenými označeniami ISIS či Dái´š) je dnes synonymom násilia a teroru.
Hoci sa zdá, že sa ho na iracko-sýrskom pohraničí podarilo už definitívne poraziť a zničiť, dáva o sebe stále vedieť.
Naposledy sa prihlásil k masívnym teroristickým útokom na Srí Lanke a na internete sa objavilo aj video človeka, ktorý sa označuje za vodcu tejto teroristickej organizácie – abú Bakra Baghdádího.
Tento človek sa už pred piatimi rokmi vyhlásil za kalifa a vtedajšie územie, kontrolované teroristami označil za Islamský kalifát.
Pre väčšinu moslimov ide o jasné zneužívanie symboliky a historického odkazu prvých kalifov.
Prečo sa teroristi chytajú práve tejto symboliky?
A čo predstavoval kalif a kalifát v dejinách Islamu?
Nadväzuje súčasný teror radikálnych skupín na staršie formy džihádu alebo tu máme do činenia s celkom novým a moderným fenoménom?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom a islamológom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Treba vykonať všetko potrebné pre „normalizáciu“ situácie v Československu – zhruba takúto politickú rétoriku by sme počúvali presne pred 50 rokmi.
Nové pomery po invázií vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny v auguste 1968, sprevádzali aj nové výrazové spojenia a eufemizmy ako „dočasný pobyt“ sovietskych vojsk či „ovládnutie oznamovacích prostriedkov pre poslúženie veci socializmu“.
Jednoročné obdobie od augusta 68 do augusta 69 zároveň poznamenala zásadná zmena na politickom výslní v Československu.
Reformného komunistu Alexandra Dubčeka vystriedal na čele KSČ tzv. „realista“ a pragmatik Gustáv Husák.
Československý odpor voči okupácii sa však začal lámať už podstatne skôr – takmer od začiatku.
Moskovský protokol, ktorý bezprostredne po invázii prijala československá vládna delegácia, sa postupne premietal do politického a spoločenského života krajiny.
Ako vyzerala ona normalizácia pomerov v Československu, ktorá sa stala hlavným politickým programom na ďalších 20 rokov?
Kedy sa definitívne podarilo utlmiť ľudový vzdor a odhodlanosť?
A aká bola nová politická kariéra Gustáva Husáka?
Naozaj bola za ňou občas deklarovaná snaha uchrániť národ pred tým najhorším aj za cenu morálnych ústupkov alebo jednoducho iba neobmedzená túžba po moci, ktorá ho posadila do kresla prvého tajomníka a napokon i prezidenta?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Černákom z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Kultúra s lineárnou keramikou je pre väčšinu z nás nezrozumiteľný pojem, ktorý patrí do prostredia odbornej literatúry. Keď však začneme hovoriť o nej ako o období prvých poľnohospodárov na našom území, začne sa nám zrejme trochu rozjasňovať.
Toto obdobie je pritom súčasťou javu, pre ktorý sa vžil omnoho príťažlivejší termín – neolitická revolúcia.
Tá predstavuje zásadný predel v histórii človeka. Znamená prechod od stavu, kedy sa ľudia iba prispôsobovali a snažili sa prežiť v nehostinnej prírode, k procesu, keď sa ju odhodlali aktívne pretvárať pre svoje potreby a na svoj vlastný obraz.
Poľnohospodármi sme pritom pomerne krátko a hoci nás od tohto predelu delí v niektorých oblastiach našej planéty už 11 tisíc rokov, v porovnaní s miliónom rokov evolúcie človeka ako druhu je to stále iba zlomok času.
No počas neho sme pretvorili našu planétu na nepoznanie.
Ako však vyzerali prvé kroky človeka k usadlému spôsobu života?
Ako sa to prejavilo v našich zemepisných šírkach?
A ako vyzerala kríza či dokonca kolaps neolitickej spoločnosti?
Čo dnes moderná archeológia dokáže rekonštruovať zo života ľudí, ktorí sa ako prví odhodlali pretvárať prostredie okolo seba?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s archeológom Pavlom Jelínkom z Archeologického múzea Slovenského národného múzea.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol to tvrdý a nezmieriteľný rekatolizátor, nábožensky hlboko založený panovník, ale aj milovník umenia, mecenáš a obratný politik.
Rímsko-nemecký cisár, rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ Leopold I. Habsburský bol muž, ktorý zanechal v našich dejinách výraznú stopu.
V dobe zmätkov, protihabsburských povstaní a tureckých vojen nám vládol celých 50 rokov.
V dĺžke panovania ho prekonal už iba legendárny František Jozef I. K jeho životu sa pritom viaže jedna kľúčová udalosť minimálne stredoeurópskych dejín.
Bitka pri Viedni zo septembra 1683, v ktorej sa stretla koalícia európskych štátov proti obrovskej osmanskej armáde a na hlavu ju porazila.
Aj preto mnohí nazývali túto udalosť aj zázrakom pri Viedni a samotný vojenský stret bitkou o Európu.
Ako sa stalo, že sa z pôvodne tichého nevýrazného chlapca, predurčeného na cirkevnú kariéru stal jeden z najvýznamnejších európskych panovníkov?
Kam až siahala habsburská moc a ambície koncom 17. storočia a ako vyzeralo oslobodzovanie Uhorska spod osmanského jarma.
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecomz Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Smrť a s ňou spojené predstavy o posmrtnom živote sú prirodzenou súčasťou života človeka už od najstarších čias. A rovnako i práve hrob je vari najdôležitejším a zároveň fascinujúcim zdrojom poznatkov modernej archeológie o prehistorickej dobe, ku ktorej nám chýbajú klasické písomné pramene.
Z polohy kostí a predmetov, ktoré akoby človeka sprevádzali na onen svet, vieme dnes aspoň z časti rekonštruovať ten reálny, no už navždy stratený svet lovcov a zberačov, prvých poľnohospodárov či ľudí, ktorí sa ako prví naučili spracovávať a využívať kovy.
Čo nám tieto nálezy dokážu o týchto starých kultúrach povedať?
A do akej miery sa archeológ opiera o faktické poznatky a čo je už výsledkom jeho voľnejšej interpretácie?
Práve náboženské predstavy často odrážajú aj zmenu spôsobu života týchto ľudí.
Do akej mieri ich ovplyvnil usadlý spôsob života, metalurgia a prvé remeslá a k akým božstvám upierali svoje nádeje naši dávni predkovia?
Alebo to bolo naopak a nový kult neraz priniesol nové spoločenské nastavenie a materiálny pokrok?
V nasledujúcich minútach sa preto pozrieme na prácu archeológov, ktorí z drobných čriepkov dávnej minulosti trpezlivo skladajú obraz, ktorý zároveň neustále podrobujú poctivej kritike a novým interpretáciám.
Jaroslav Valentz magazínu Historická revue sa rozprával s archeológom Pavlom Jelínkomz Archeologického múzea Slovenského národného múzea.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol jednou z tvárí ľudáckeho režimu, minister vnútra počas vojnovej Slovenskej republiky, šéf Hlinkovej gardy a muž spoluzodpovedný za osud slovenských Židov – Alexander Mach.
Jeho excentrická povaha a sebavedomé vystupovanie prenikli aj do širšieho ľudového povedomia.
Šaňo Mach, ako sa mu hovorievalo, sa na vrchole svojej politickej kariéry rád ukazoval a neraz pritom pozabudol na vlastné mantinely.
Machov typicky radikálny a agresívny slovník sa zapísal aj do domácej pamäte ako tzv. „machovčina“.
A tzv. Machau (po vzore Dachau) bolo zľudovené označenie pre ilavskú väznicu, kde povestný Šaňo sústreďoval svojich politických oponentov.
Napriek tomu to bol muž plný kontrastov – z niekdajšieho seminaristu, ktorý sa pripravoval na dráhu kňaza sa stal radikálny politik.
Napriek tvrdému politickému slovníku si udržiaval blízke vzťahy i so svojimi ideologickými nepriateľmi – s komunistami a v závere svojho verejného života napokon pred Národným súdom zoči-voči ťažkým obvineniam prejavil ľútosť.
Kto bol tento muž? Karierista bez chrbtovej kosti, ktorému boli ľahostajné individuálne ľudské osudy?
Alebo to bol fanatik, ktorý veril a oddane slúžil svojmu presvedčeniu?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Antonom Hruboňomz Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

30. januára 1649 sa odohrávalo v Londýne dovtedy nevídané krvavé predstavenie. Na lešenie pred tzv. Banketový palác kráľovského zámku Whitehall priviedli anglického kráľa Karola I.
Po tom ako sa rozlúčil so svojimi deťmi, položil svoju hlavu na popravčí klát a kat mu jedným švihom sekery oddelil hlavu od tela.
Po chvíli ju ukázal davu, ktorý sa už hodnú chvíľu pred tou scénou tiesnil.
Pri seknutí sa vraj zo stoviek hrdiel ozval vzdych a niektorí z prizerajúcich si vraj zachytávali kvapkajúcu krv z lešenia do vreckoviek, aby si ich ponechali ako vzácne relikvie.
Hoci popravy neboli v 17. storočí ničím výnimočným, rozhodne výnimočnou bola postava, ktorá na popravisku stála.
Karol I. Stuart bol jediným anglickým kráľom, ktorého postihol takýto nešťastný osud. Čím si to vyslúžil?
Veľká Británia a špeciálne Anglicko si začiatkom tohto roku pripomínali 370 rokov od týchto pamätných udalostí.
Tie do veľkej miery rozhodli o ďalšom smerovaní krajiny, ktorá sa po občianskej vojne a krátkej epizóde tzv. Anglickej republiky a mnohých ďalších turbulenciách stala napokon konštitučnou monarchiou a svetovou veľmocou.
Na začiatku tejto pozoruhodnej cesty stál ale nezmieriteľný boj kráľa Karola I. proti parlamentu.
O čo v tomto zápase išlo? A prečo sa anglický kráľ nestal absolutistickým monarchom ako francúzski panovníci?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecomz Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeho charakteristická tvár je dodnes symbolom Ríma. Jeho výroky ako „Kocky sú hodené“ či „Prišiel som, videl som, zvíťazil som“ musí poznať každý študent histórie.
Gaius Iulius Caesar bol postavou, ktorá stála na konci Rímskej republiky a pri počiatkoch novej epochy, ktorú zvykneme označovať obdobím Rímskeho cisárstva.
Napriek množstvu superlatívov, ktoré Ceasara oslavujú ako geniálneho vojenského stratéga a talentovaného politika, nesmieme prehliadať aj temné stránky jeho charakteru – neobmedzená túžba po moci, úskočnosť či diktátorské sklony.
Kým pre jedných bol najlepším z rímskych mužov, pre druhých bol jednoducho „katom“ republiky.
Pozrime sa teda na jedinečnú politickú kariéru, ale aj osobnú životnú cestu človeka, ktorého veľké ambície sa skončili pod dýkami rímskych senátorov.
Čo vynieslo Caesara až na vrchol moci? Ako si získaval priazeň a lásku rímskeho ľudu?
Bol to nadaný politik a štátnik alebo len bezohľadný populista? A akú úlohu hrali v jeho živote i v rímskej politike ženy?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom doc. Pavlom Valachovičom, ktorý prednáša o dejinách Ríma na FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pre jedných triumf, pre druhých katastrofa – možno takto by sa dala v skratke zhodnotiť udalosť spred jedného storočia, ktorá mala aj pre naše súčasné geopolitické zakotvenie zásadný význam.
4. júna 1920 v priestoroch zámku Veľký Trianon neďaleko Paríža podpísali zástupcovia maďarskej delegácie a víťazných dohodových mocností po prvej svetovej vojne mierovú zmluvu. Tá definitívne ukončila existenciu historického Uhorska.
Pre víťazov a politických predstaviteľov nástupníckych štátov po zaniknutej Rakúsko-Uhorskej monarchií, medzi ktoré patrilo aj Československo, to bolo logické zavŕšenie národnej emancipácie a dlhé desaťročia neriešenej národnostnej otázky. Pre maďarské politické elity, ktoré stáli na strane porazených, to bola tragédia či rovno zrada a poníženie celého národa.
Slovo Trianon sa tak na dlhé roky stalo akoby strašiakom, symbolom tragédie porovnateľnej len z Moháčskou bitkou z r. 1526. U nás zasa vyvolávalo obavy z maďarskej iredenty a návratu starých poriadkov.
Za akých okolností a v akých podmienkach sa teda rodila trianonská mierová zmluva? Ako ju reflektuje naša historiografia a naša historická pamäť a je vôbec možné ju aj s odstupom jedného storočia priblížiť k tej maďarskej? Je Trianon stále živým heslom aj dnes?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Romanom Holecom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Písal sa 8. máj 1945 a Európa postupne začala oslavovať koniec vojny. Nie všade v tom čase ale utíchli zbrane.
Hoci už Berlín padol a vodca Tretej ríše Adolf Hitler medzičasom vo svojom bunkri spáchal samovraždu, Praha sa stále nachádzala pod nacistickou kontrolou a v jej uliciach sa odohrávali ťažké boje českých vlastencov proti okupantom.
Pražské Májové povstanie a nacistická krutosť v samom závere vojny sa môže na prvý pohľad javiť ako udalosť, ktorá už na celkový výsledok nemala žiadny vplyv. Pri bližšom pohľade však zistíme, že tu išlo o omnoho viac.
V neďalekej zhruba 100 km vzdialenej Plzni sa už 3 deň nachádzala 3. americká armáda a jej veliteľ gen. Patton sa márne dožadoval povolenia k postupu na hlavné mesto obnovovaného Československa. Praha tak musela čakať až na príchod Červenej armády 9. mája.
O čo teda išlo v tejto poslednej dráme druhej svetovej vojny a dočkalo by sa Československo inej budúcnosti, ak by do Prahy vstúpili ako prví Američania?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Marekom Syrným z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Ešte skôr nám ale posledné vojnové dni pripomenie svedectvo československého odbojára a neskoršieho politického väzňa Františka Wiendla.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

20. mája 1795 sa na Krvavom poli v Budíne odohrávalo smutné divadlo.
Na popravisko viedli piatich mužov, ktorým prischlo označenie uhorskí jakobíni. Medzi nimi bol aj istý Ignác Martinovics, ktorého rakúske úrady označili za vodcu pripravovaného povstania nielen proti cisárovi Františkovi II., ale aj proti starým uhorským poriadkom.
Vo Francúzsku už 5 rokov horela revolúcia a jej ohlasy sa rýchlosťou blesku šírili aj po uhorských mestách a stoliciach. Hoci sa celá akcia niekoľkých uhorských sprisahancov môže javiť ako bezvýznamná a prachom zapadnutá udalosť, v skutočnosti nám dáva nazrieť do atmosféry a nálad, ktoré v tom čase prevládali aj na území dnešného Slovenska. Uhorsko sa preto naozaj mohlo podobať sudu pušného prachu, ktorý môže vybuchnúť každú chvíľu.
Kým teda boli uhorskí jakobíni a čo vieme o slovenskom pôvode veľkej časti z nich? Stretávali sa francúzske revolučné myšlienky so sympatiami vo vtedajšom hornom Uhorsku a ako znela slovenská verzia slávnej Marseillaisy?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Za našu i vašu slobodu“ – to bolo heslo a krédo, ktoré do veľkej miery symbolizuje udalosti, ktoré sa zapísali do dejín ako Novembrové povstanie. Na konci roka 1830 ovládla poľskú Varšavu nespokojnosť a napokon odhodlanie bojovať aj so zbraňou v ruke za svoje práva a národnú nezávislosť proti ruskej cárskej moci.
Hoci je celá moderná poľská história pretkaná sériou periodicky sa opakujúcich povstaní, udalosti spred 190 rokov majú osobitný význam. Zrodil sa v nich obraz odhodlaného poľského povstalca, ktorý, opustený celým civilizovaným svetom, bojuje za svoju slobodu aj proti zjavnej presile. Novembrovú revolúciu preto často vnímame ako veľké vzopätie mladých síl a romantických ideálov, ktoré inšpirovali celú vtedajšiu Európu.
Veď napokon práve s pohnutými časmi rokov 1830/31 sú spojené také veľké mená ako Adam Mickiewicz či Fryderik Chopin, ktorého Revolučná etuda ešte aj dnes v nás prebúdza vnútorne pohnutie a pocit vzdoru.
Ako sa teda zrodila táto romantická revolúcia? A ako Poliaci bojovali za svoju slobodu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Akoby sa jej vojna ani netýkala – tak zvykli hovoriť o Bratislave príležitostní návštevníci spoza hraníc až nepríjemne blízkej nacistickej Tretej ríše. Zatiaľ čo na nemecké mestá už druhý rok dopadali bomby zo spojeneckých náletov, naše hlavné mesto akoby stále žilo v ľahkomyseľnej letargii. Všetko sa zmenilo 16. júna 1944, keď sa krátko po 10 hodine predpoludním po celom meste začali rozliehať mocné detonácie z rafinérie Apollo.
Nálet amerických bombardérov natrvalo vyradil tento kľúčový priemyselný závod, no nielen to. O život prišli desiatky ľudí, Bratislava a s ňou i celá krajina sa prebudila do vojnovej reality.
Za týmto prvým bombardovaním Bratislavy bola pritom dômyselná domáca odbojová špionáž a príbeh ako z najlepšieho hollywoodskeho filmu. Hlavnú postavu by v ňom hrala mladá a pôvabná dievčina Beatrix Pospíšilová, alias agentka Trixie, ktorá informácie strategického významu prepašovala v podväzkovom páse.
Špeciálnu edíciu podcastu Dejiny otvárame rozhovorom s historikom Martinom Poschom z Historického ústavu SAV a s Jurajom Čelkom, synom statočnej ženy Beatrix Pospíšilovej – Čelkovej.
________________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny, vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zo športového redaktora som sa stal vojnový dopisovateľ, tak mohol znieť komentár nejedného novinára po futbalovom zápase, ktorý sa skôr než začal premenil na hromadnú bitku.
13. mája 1990 sa na záhrebskom štadióne Maksimir stretli dvaja tradiční futbaloví rivali – Dinamo Záhreb a Červená hviezda Belehrad. Futbal sa však nehral, miesto toho tribúny i hraciu plochu ovládli násilnosti medzi políciou, chorvátskymi a srbskými fanúšikmi.
Práve tento pamätný zápas stojí pre mnohých akoby na začiatku bratovražedného konfliktu. A hoci sa jeho váha v kontexte nadchádzajúcej občianskej vojny v Juhoslávii neraz zveličuje, udalosti zo štadióna Maksimir celkom jasne ilustrujú napätú atmosféru v chorvátsko-srbských vzťahoch.
Dalo sa týmto násilnostiam zabrániť? A prečo sa jeden obyčajný futbalový zápas premenil na pohromu a politickú rozbušku? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Černákom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Nemôžem ponúknuť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“ Týmito slovami sa nový britský premiér Winston Churchill prihovoril svojim krajanom 13. mája 1940. Veľká Británia sa v tom čase nachádzala v neľahkej situácii – len tri dni predtým nemecký Wehrmacht zaútočil na Belgicko a Holandsko a dovtedy neúčinná politika appeasementu Churchillovho predchodcu Nevilla Chamberlaina sa ukazovala byť príčinou nadchádzajúcej katastrofy.
Do premiérskeho kresla pritom zasadol politik, ktorého sa zdráhal menovať aj samotný kráľ Juraj VI. Winston Churchill však počiatočnú nedôveru a pochybnosti, ktoré sa s ním ťahali z minulosti ako dlhé tiene jeho neúspechov, dokázal napokon premeniť na víťazstvo a jeho gesto - víťazné véčko - sa stalo symbolom odporu Britov a ich spojencov po celý zvyšok druhej svetovej vojny.
V čom spočívalo tajomstvo úspechu tohto neobyčajného muža a ako sa napokon vyrovnal s obrovskou váhou zodpovednosti, ktorú na jeho plecia položila ešte neobyčajnejšia doba?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Kláštorov je tu obrovské množstvo. Všade sa páchajú viac–menej neplechy protištátne. My máme tisíc a jeden dôvodov, aby sme tomu urobili prietrž.“ Takto sa vyjadril komunistický československý prezident Klement Gottwald v predvečer ďalšieho kola represií, ktoré režim znova a znova rozbiehal proti vlastnému obyvateľstvu.
Tento raz prišli na rad tí, v ktorých by sotva niekto mohol vidieť nebezpečných nepriateľov režimu – bezbranní mnísi a mníšky v kláštoroch, ktorí často vykonávali tú najmenej doceňovanú sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Akcia K a akcia R, ako sa do dejín zapísalo toto ďalšie kolo komunistických represií, sa začali pred 70 rokmi a výsledkom boli stovky väznených a neraz aj mučených mužov a žien, ktorí s politikou nemali prakticky nič spoločné.
Prečo komunistický režim videl v nich svojho úhlavného nepriateľa a čo v akom politickom a spoločenskom ovzduší sa Československo nachádzalo v r. 1950?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o komunistických represiách spred siedmych desaťročí rozprával s historikom Petrom Jašekom, riaditeľom Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„OPES REGUM CORDA SUBDITORUM. Silou kráľov sú srdcia poddaných.“ Tak znelo panovnícke heslo Leopolda II., rakúskeho arcivojvodu, rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa. Poznáme ho však najmä ako nástupcu svojho staršieho brata a reformátora Jozefa II.
Leopold II. by tak mohol v jeho tieni upadnúť do zabudnutia, do istej mieri ho k tomu predurčuje aj jeho krátka len dva roky trvajúca vláda. No práve tento muž mohol byť dobrým príkladom toho, ako sa aj veľké reformné úsilie môže zladiť so špecifikami a obmedzeniami tej ktorej krajiny. Dokázal to už ako toskánsky veľkovojvoda, keď s úspechom dokázal presadiť opatrenia, o ktoré sa Jozef II. doma vo Viedni ešte len usiloval. Skrátka, práve Leopold zdedil po svojej matke Márii Terézii omnoho viac taktu, zmyslu pre mieru a kompromis než jeho starší brat.
Osud mu však nedožičil, aby svoje nadanie naplno využil. Jeho vláda v dedičných habsburských krajinách prišla v dobe, keď sa vo Francúzsku čoraz viac šírila revolúcia a navyše všetku svoju energiu musel sústrediť na uhasenie domácich požiarov.
Aká teda bola doba, v ktorej na Leopolda II. doľahla váha panovníckej zodpovednosti a kým bol vlastne tento muž? Uchránil habsburskú monarchiu pred tým najhorším?
Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“

To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a spoločenský vývoj aj v našich krajinách.

Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný, centralizovaný a hlavne moderný európsky štát.

Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy. Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv. osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom.

Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc.

Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr nepochopeným politickým vizionárom?

Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal, odvolal?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie.
Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok.
Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov.
Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Lodivod opúšťa loď“ – na známej karikatúre z roku 1890 takto zachytával jeden britský denník situáciu v Nemecku, keď po mnohoročnej službe opúšťal úrad nemeckého kancelára Otto von Bismarck.
Práve jeho odchod do politického dôchodku presne pred 130 rokmi znamenal aj kľúčovú zmenu nielen v nemeckej, ale prakticky v celoeurópskej politike. Nemecko sa pod vládou mladého a ambiciózneho cisára Wilhelma II. postupne menilo na výbojný či rovno imperiálny štát.
Na niekdajšieho tzv. železného kancelára Bismarcka a jeho ďaleko obratnejšiu zahraničnú politiku sa preto spomínalo s istou dávkou nostalgie. Napokon, dodnes ho považujeme za hlavného architekta zjednoteného Nemecka z roku 1871 a muža, ktorý dokázal vybudovať tento nový štátny útvar navzdory nepriateľstvu viacerých vtedajších európskych veľmocí.
V čom spočíval jeho politický talent? Bol Bismarck mužom, ktorý túžil po nemeckej hegemónii na Starom kontinente alebo skôr človek, ktorý si uvedomoval krehkú rovnováhu v Európe a hodnotu mieru?
O tomto skvelom politickom géniovi sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Evou Škorvánkovou z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to jedna z najslávnejších vojnových fotografií všetkých čias.
Písal sa 23. február 1945 a po mimoriadne prudkých bojoch na hore Suribači, čnejúcej sa nad malým ostrovčekom Iwodžima v Tichom oceáne, zaviala americká zástava.
Jedinečný moment jej vztyčovania zachytil fotoreportér Joe Rosenthal. 6 tvrdých a ostrieľaných mužov – „mariňákov“ spoločne zdvíhali dlhú kovovú tyč, na ktorej viali americké hviezdy a pruhy.
Medzi týmito chlapmi bol aj seržant Michael Strank, rodák z Jarabiny neďaleko Starej Ľubovne na Slovensku.
Dodnes je práve táto scéna vari najvýznamnejším symbolom vojny v Pacifiku a Iwodžima synonymom vojnového pekla, ktoré americkým vojakom pripravila fanatická japonská obrana.
Prečo sa o tento nepatrný kúsok zeme na druhom konci sveta zvádzali také prudké boje? Čím všetkým si museli prejsť americkí vojaci a ako vyzerala cesta nášho rodáka v uniforme americkej armády až na horu Suribači? Už o pár dní neskôr, 1. marca 1945 – teda presne pred 75 rokmi - ho zasiahla črepina z delostreleckého granátu a zraneniam podľahol.
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Michaelovi Strankovi a o vojne v Tichomorí rozprával s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„My národ československý, prehlasujeme, že sa chceme usilovať, aby táto ústava i všetky zákony našej krajiny boli vykonávané v duchu našich dejín rovnako ako v duchu moderných zásad, obsiahnutých v hesle sebaurčenia; lebo sa chceme pričleniť do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový.“
Tak znela časť preambuly Ústavnej listiny, ktorú československé Národné zhromaždenie prijalo presne pred 100 rokmi, 29. februára 1920.
To, čo bolo ešte pred pár rokmi sotva predstaviteľné, sa na tomto slávnostnom zasadaní českých i slovenských poslancov v Prahe stalo skutočnosťou.
A sotva predstaviteľným bol ešte počas prvej svetovej vojny pre mnohých nielen nový československý štát, ale aj republika so všetkým demokratickými zásadami, ktoré jej občanom prinášala.
Čo však predchádzalo prijatiu tejto ústavy? Ako sa formovali predstavy Čechov a Slovákov o svojom budúcom štáte, jeho charaktere a orientácii? A z akej ústavnej i všeobecne myšlienkovej tradície vychádzali jej tvorcovia?
Storočnica je dobrým dôvodom na oslavu republiky. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa preto o našej prvej ústave porozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Z učebníc dejepisu ho poznáme ako obrancu práv Slovákov a človeka, ktorý britskú verejnosť ako prvý informoval o národnostnom útlaku v Uhorsku ešte v období pred prvou svetovou vojnou.
Robert William Seton-Watson bol príslušníkom vyššej spoločenskej triedy, vzdelaný, bohatý a dobre situovaný muž, ktorý už v mladosti prepadol záujmu o históriu.
Štúdium i život ho nakoniec ale doviedli celkom inde, než si na začiatku predstavoval - k málo známym či takmer neznámym národom rakúsko-uhorskej monarchie a špeciálne k Slovensku, ku ktorému si napokon vypestoval osobitný vzťah.
Jeho články v britskej tlači vyvolávali ohlas na medzinárodnej úrovni. A napokon bol aj dôležitým spojencom a spolupracovníkom T. G. Masaryka vo Veľkej Británii a opäť jedným z prvých, kto začal veriť v nový projekt Československej republiky.
Čo ale viedlo tohto škótskeho gentlemana k tomu, aby sa s takou vytrvalosťou snažil predstaviť slovenskú otázku britskej odbornej i širšej verejnosti? A aká bola jeho úloha pri formovaní republiky?
O tomto britskom gentlemanovi sa rozprával Jaro Valent z časopisu Historická revue s historičkou Editou Ivaničkovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo jablkom sváru po dlhé stáročia, ale neraz aj zabudnutou perlou Blízkeho východu, ktorej význam a lesk pripomenul opäť nový konflikt. Dodnes napriek tomu zostáva ikonickým, svätým mestom, ku ktorému sa s bázňou obracajú tri svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Jeruzalem je v epicentre svetovej politiky aj dnes, keď je opäť predmetom konfliktu – tento raz izraelsko-palestínskeho. Dôkazom večných sporov, ale aj vzájomného spolunažívania je už samotné jeruzalemské Staré mesto – rozdelené na židovskú, kresťanskú i moslimskú časť. Návštevníkovi ponúka obraz Blízkeho východu a jeho dramatickej histórie akoby v malom. Kto ho preto aspoň raz navštívil, nemôže sa zbaviť pocitu, že je to výnimočné miesto aké sa len tak nevidí. Odkedy vlastne hovoríme o meste Jeruzalem? Ako sa na jeho charaktere podpísala rímska či byzantská epocha, arabskí dobyvatelia či križiaci? A čo znamená toto mesto aj v dnešnej blízkovýchodnej politike?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprávať s historikom a islamológom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Od Británie až po Sýriu a Arábiu, od hustých lesov Germánie až po africké púšte – taký rozsiahly bol rímsky svet.
A nielen to, pod jedinú vládu rímskeho senátu a cisára spájal zdanlivo nespojiteľné – obrovské množstvo etník, kultúr a náboženských predstáv.
Rimania budovali mestá tam, kde predtým neboli, obnovovali a pozdvihovali zasa tam, kde ich predtým pri svojom dobyvačnom ťažení zborili a vypálili.
Hoci aj rímske dejiny prechádzali pomerne dramatickými fázami, rímska vláda prinášala na obrovskej ploche okolo Stredozemného mora neobyčajne dlhú éru stability, relatívneho mieru a prosperity. Dodnes preto pri pohľade na rozsah a trvácnosť Rímskej ríše pociťujeme k jej tvorcom obdiv.
V čom boli Rimania natoľko výnimoční, že dokázali vytvoriť jeden z najúspešnejších politických systémov v dejinách? Čo znamenalo byť rímskym občanom a ako vyzeral každodenný život Rimanov?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Žijeme v epoche úpadku, rozvratu tradičných morálnych hodnôt a spochybňovania kultúrnych výdobytkov, skrátka žijeme v dobe dekadencie. Kto je za to zodpovedný, na koho treba ukázať prstom?“
To je slovník a reč, ktorú v tej či onej podobe pozná prakticky každá generácia a s úsmevom sa nad týmito slovami môžeme povzniesť aj dnes. Veď napokon, koľkokrát sme už počuli predpovede o úplnom kolapse západnej civilizácie, kríze kapitalizmu a demokracie. A napriek tomu tu stále sú.
Čo však ak sa podobný jazyk stane nielen výrazovým, ale aj politickým nástrojom? Fašizmus môže byť v takom prípade jedným z dôsledkov. Keď študujeme napríklad Hitlerovu cestu k moci, neraz sa čudujeme ako mohli také masy ľudí v kultúrne vyspelom Nemecku podľahnúť práve nacistickej ideológii.
Ak sa ale pozrieme na to, akým jazykom sa nacisti k občanom prihovárali, zistíme, že ani nám nie je celkom neznámy.
Fašizmus preto považujeme za čoraz naliehavejšiu hrozbu aj dnes, i na Slovensku. Čo o ňom vlastne vieme? Ako sa menil a prispôsoboval požiadavkám doby či prostredia a prečo jeho vábeniu podľahli v minulosti neraz aj tie bystrejšie hlavy? S akými lžami a stereotypmi fašizmus vlastne pracoval a pracuje?
O jazyku extrému sa Jaro Valent z časopisu Historická revue porozprával s historikom a autorom knihy Fašizmus Jakubom Drábikom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeho prísahu dodnes skladajú študenti medicíny po celom svete, zostáva preto základným etickým rozmerom pre každého lekára.  Jeho snaha o tzv. diagnostiku a poukazovanie na súvislosť medzi spôsobom života pacienta a jeho zdravím, formovali aj našu laickú predstavu o medicíne ako o ušľachtilej a užitočnej vede.  Nie je preto ťažké uhádnuť, že reč bude o Hippokratovi.
Čo však o ňom naozaj vieme? Bol reálnou postavou, géniom, ktorý položil základy lekárskej vedy na dlhé stáročia dopredu alebo skôr hovoríme o legende, mýtmi opradenom mužovi, podobne ako napríklad v prípade Homéra? 
A do akej miery je medicína, tak ako ju poznáme, výsledkom gréckej civilizácie, jej filozofie a kultúry? Boli to práve starí Gréci, ktorí ako prví upriamili pozornosť na ľudské telo?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Na základných i stredných školách býva často považovaný za vedľajší či dokonca "ľahší" predmet. Počúvame, že dejepis je pre praktický život nepoužiteľný a vlastne zbytočný, nikto predsa na ňom ešte nezbohatol.
No keď sledujeme v spoločnosti nárast extrémizmu a na verejnosť sa dostávajú prejavy, ktoré mali byť už iba pochovanou minulosťou, zacítime aj my chladný závan histórie. Skrátka, kto sa z dejín nepoučí, je nútený si ju zopakovať.
Aj preto pri debatách o reforme systému vzdelávania sa čoraz viac hovorí o úlohe dejepisu vo vyučovacom procese. Veď napokon práve tento "zbytočný" predmet formuje aj našu základnú hodnotovú orientáciu vo svete. Ako teda máme vyučovať dejepis? A aké by malo mať štúdium histórie miesto v celkovej hierarchii systému vzdelávania i našich hodnôť?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s dlhoročným učiteľom dejepisu a bývalým riaditeľom gymnázia v Šali Vladimírom Urbanom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Teplý stredovek i malá doba ľadová – to sú spopularizované termíny, ktoré poukazujú na posuny teplôt a zmeny podnebia v Európe za posledných zhruba tisíc rokov.
Podľa niektorých je to dôkaz, že aj súčasné globálne otepľovanie je len ďalším prirodzeným javom.
Vedci po celom svete dnes ale bijú na poplach a hovoria o globálnej klimatickej kríze s akou sa ľudstvo doteraz nestretlo a ktorá bude zasahovať do všetkých sfér ľudského života – čakajú nás podľa nich také problémy ako klimatickí migranti, veľké ekonomické škody, sociálne nepokoje a vojnové konflikty o prírodné zdroje.
Zaniká však aj to, čo už odpradávna sídli v našom vedomí, ideál krásnej zasneženej zimnej krajiny.
V čom je teda dnešná situácia iná v porovnaní s predchádzajúcimi epochami, kedy sa človek dokázal prispôsobiť výkyvom počasia? Aký vplyv mali zmeny klímy na nás v minulosti a čomu čelíme dnes?
Jaro Valent z časopisu Historická revue a rozprával s klimatológom a literárnym vedcom Pavlom Matejovičom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Tatári sa nepodobali Maurom. Keď dobyli Rus, nedali jej ani algebru, ani Aristotela.“ Týmito slovami zhodnotil veľký ruský básnik Alexander Sergejevič Puškin takmer dva a pol storočia mongolskej nadvlády vo východnej Európe. Kým v 11. a 12. storočí na obrovských územiach niekdajšej Kyjevskej Rusi prekvital obchod a kultúra a celá krajina nadväzovala vzťahy nielen s blízkym byzantským, ale aj širším európskym prostredím, mongolských vpád v 13. storočí uvrhol túto rozsiahlu oblasť na dlhý čas do poroby a zaostalosti.
Napriek tomu sa z vazalského postavenia voči mongolskej Zlatej Horde začal postupne vymaňovať jeden štátny útvar – Moskovské kniežatstvo. Najskôr ako ochotný výberca daní pre svojich tatárskych pánov a neskôr ako sebavedomý a silný súper, ktorý napokon zjednotil celú Rus.
Ako teda povstalo Rusko tak ako ho dnes poznáme? Hovoríme o skutočnom zjednotení alebo skôr o dobyvačnom ťažení Moskvy? A čo všetko sa Moskva naučila od svojich niekdajších pánov? Ako vyzeralo rusko-mongolské spolužitie a čo z neho v ruskom prostredí pretrvalo dodnes ?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s profesorom Miroslavom Danišom z Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Sparta sa stala symbolom mužskej sily, železnej disciplíny a odvahy. A spartská propaganda fungovala perfektne. Napriek tomu bola Sparta veľkou neznámou už vo svojej dobe. Antický svet ju obdivoval, no tiež sa jej obával.
Najviac Spartu preslávil kráľ Leónidas, keď jeho 300 bojovníkov počas bitky pri Termopylskom priesmyku dlho odolávalo obrovskej perzskej prevahe.
Aj tu sa rodil mýtus a heslo: „Sparťan sa nikdy nevzdáva!“
Všetko, čo dnes o Sparte vieme, pochádza z pera historikov konkurenčných gréckych polis. Do veľkej miery je tak výsledkom zahraničnej spartskej propagandy, a nie verným odrazom reality.
Ako teda v skutočnosti vyzeral život v Sparte? Bola to prvá totalitná spoločnosť, ktorá navyše uplatňovala prísne pravidlá eugeniky?
Mali v nej Sparťanky naozaj lepšie postavenie, než ostatné grécke ženy?
A ako je možné, že si Sparťania dokázali podrobiť omnoho početnejších susedov a spoluurčovať osud gréckeho sveta po tak dlhý čas?
Sparta dodnes neprestáva fascinovať – od obdivovateľov vojenského umenia až po diktátorské režimy, ktoré sa s obľubou odvolávajú na hodnoty disciplíny a oddanosti jednotlivca voči štátnemu celku.
Ako Sparta formovala a stále formuje našu západnú civilizáciu?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Michalom Habajom z Katedry histórie UCM v Trnave.
Podcast Dejiny vzniká v spolupráci s magazínom Historická revue. Moderuje ho Jaro Valent a vychádza každú nedeľu.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme ho ako ikonu modernej psychológie a zakladateľa psychoanalýzy. Z fotografií na sklonku jeho života na nás často hladí múdry šedovlasý muž s bradou a prenikavým pohľadom, ktorý akoby nám siahal až na dno duše. Dnes je ale Sigmund Freud postavou, ktorú súčasná veda podrobuje čoraz väčšej kritike.
Napriek tomu pre nás, bežných laikov, predstavuje symbol záujmu o dosiaľ neprebádané a skryté stránky ľudského vnútorného sveta. V súvislosti s jeho menom nám zrejme ako prvé vyvstanú na mysli také pojmy ako oidipovský komplex, libido, narcizmus, slávne freudovské prerieknutie či rozsiahla a temná oblasť ľudského nevedomia.
Čo z jeho objavov je stále platné a do akej miery jeho definícia človeka ako bytosti motivovanej a hnanej pohlavným pudom, zodpovedá moderným poznatkom a do akej miery je to len výsledok jeho vlastného životného príbehu a vlastných postojov? Ako Freud zmenil pohľad na modernú spoločnosť?
V septembri uplynulo presne 80 rokov od jeho smrti, pozrieme sa preto na túto ikonickú tvár moderného veku. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa preto rozprával so psychiatrom a psychoterapeutom Jozefom Haštom a psychoanalytickým psychoterapeutom Martinom Podolanom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Sú označovaní za najväčší národ bez vlastného štátu. Dnes sú Kurdi rozdelení medzi viacero krajín Blízkeho východu a ich snahy o samosprávu či rovno o národnú nezávislosť si u časti svetovej verejnosti získali buď značné sympatie, alebo naopak obavy či rovno antipatie. Nech sa však na tento región pozeráme akokoľvek, ich prítomnosť zásadným spôsobom ovplyvňuje geopolitiku v celej oblasti a dnes sa kurdská otázka dostáva na titulné stránky denníkov po celom svete. 
Čo však o Kurdoch vlastne vieme? O ich pôvode existuje viacero dohadov, nepodložených tvrdení či dokonca mýtov. Sú pôvodným obyvateľstvom horských oblastí na pomedzí dnešného Iraku, Turecka, Sýrie a Iránu? A našli by sme ich pôvod už v hlbokom dávnoveku ? Zmieňujú sa o ich predkoch už antickí historici a ku ktorým etnikám a národom staroveku by sme ich mohli priradiť?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Tiborom Sedláčkom z Katedry porovnávacej religionistiky na FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"Sľúbili sme si lásku." To bola pieseň a heslo, ktoré si ešte dobre pamätáme. Zaznievalo z námestí a ulíc pred 30 rokmi nielen v Bratislave, ale postupne spolu s elektrizujúcou atmosférou občianskeho vzdoru zaplavilo celú krajinu.
Režim, ktorý vládol v Československu po dlhých 41 rokov sa začal konečne rúcať a vláda jednej strany definitívne prichádzala aj o posledné zdanie svojej legitimity.
Všetko však odštartoval odvážny pochod pražských študentov zo 17. novembra 1989 a násilný zásah represívnych zložiek.
"Nechceme násilie" bolo preto ďalším heslom, ktoré zburcovalo davy rozhorčených ľudí a dalo napokon vzniknúť aj občianskemu hnutiu Verejnosť proti násiliu.
Odpor proti režimu však existoval už omnoho skôr – tvorili ho tzv. ostrovy pozitívnej deviácie – iniciatívy ochranárov, stretnutia umelcov mimo oficiálnej scény, púte veriacich či nekonvenčná undergroundová hudobná scéna.
Túžba po slobode v neslobodnej krajine si hľadala svoju cestu v najrôznejších podobách a prejavoch.
Ako sa to všetko začalo? A ako sa dnes máme dívať na štruktúru a prejavy pozoruhodnej spoločenskej a politickej premeny nazývanej Nežná revolúcia?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Petrom z ÚPN.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

28. október alebo až 30. október? Ktorý z týchto dátumov skutočne stál pri zrode našich moderných dejín?
V súvislosti s minuloročným jednodňovým štátnym sviatkom sa pozornosť historikov i širokej verejnosti obrátila k udalostiam z jesene roku 1918.
Ako vznikala Československa republika v kľúčových októbrových dňoch?
Kto stál pri jej zrode v Prahe a kedy sa správa o pražských udalostiach dostala na Slovensko?
Čo vlastne prijali signatári Martinskej deklarácie?
Jaroslav Valent sa rozprával s historikom Dušanom Kováčom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

S čiernym krížom na krídlach – tak bolo možné rozoznať rakúsko-uhorské letectvo počas prvej svetovej vojny.
Tá priniesla okrem veľkého ľudského utrpenia aj nepopierateľnú technologickú revolúciu.
Práve v rokoch 1914 – 1918 sa nad bojiskami Veľkej vojny objavovali čoraz častejšie charakteristické dvojplošníky - najskôr ako prieskumné stroje, ktoré mali za úlohu monitorovať postavenie nepriateľa, neskôr už ako ucelené bojové formácie.
Nad takmer nehybnými frontovými líniami dokazovalo práve letectvo svoju nezastupiteľnú úlohu.
Ako v tomto súboji technológií a schopností pilotov obstála mnohonárodnostná podunajská monarchia?
Kde všade boli nasadzované cisárske a kráľovské vzdušné sily? A kto patril medzi jej najväčšie stíhacie esá?
Našli by sme medzi nimi aj rodákov z dnešného Slovenska?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a publicistom Jurajom Červenkom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Nič netrvá večne, aj takýmto jednoduchým konštatovaním možno zhodnotiť udalosti spred 30 rokov. Zdalo sa, že systém, ktorý dominoval v celej východnej Európe po dlhé desaťročia, sa napokon zrútil ako domček z karát.
Sovietske impérium bolo ešte v 80. rokoch jednou z dvoch rozhodujúcich síl bipolárneho sveta a tzv. Brežnevova doktrína nedovoľovala, aby sa ktokoľvek z tábora socialistických krajín odvážil vykročiť vlastnou cestou.
Prešlo však len zopár rokov a niekdajší Sovietsky zväz sa rozpadol na 15 nezávislých štátov, pričom tento kolaps sprevádzal či nasledoval celý rad regionálnych konfliktov a občianskych vojen.
Komunistickú ideológiu na obrovskom území niekdajšieho sovietskeho impéria často nahrádzal prebúdzajúci sa nacionalizmus.
Čo stálo za týmto úpadkom a môžeme vlastne hovoriť o kolapse alebo skôr o riadenom rozpade?
A bol koniec Sovietskeho zväzu naozaj taký nečakaný?
Akým spôsobom sa pod neho podpísala politika glasnosti a perestrojky Michaila Gorbačova?
Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozprával s Jurajom Marušiakom z Ústavu politických vied SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

História je plná príkladov, keď sa zo spočiatku podceňovaného muža zo vzdialenej periférie napokon stal najvplyvnejší človek krajiny, ktorý vo svojich rukách držal rozhodujúce opraty moci.
Bol to aj prípad Napoleona Bonaparta. Od jeho narodenia nedávno uplynulo 250 rokov a jeho osud je pevne spojený s významným zlomom v dejinách Európy – Francúzskou revolúciou.
Tento rodák z Korziky, ktorú si Francúzsko pričlenilo len v roku 1768, s taliansky znejúcim menom di Buonaparte až do svojich jedenástich rokov neovládal francúzštinu, no už ako tridsaťročný sa stal prvým konzulom a neskôr francúzskym cisárom, ktorého sa obával celý kontinent.
Ako vyzerala jeho pozoruhodná vojenská kariéra, no tiež politické okolnosti v republikánskom Francúzsku, ktoré napokon v roku 1799 vyústili do udalosti známej ako brumairový štátny prevrat? Aká bola Napoleonova cesta k moci? A akým vývojom si vlastne prešlo samotné Francúzsko za celé revolučné desaťročie, na ktorého konci stál tento nový „kráľ revolúcie“?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Koncom roka 1918 sa na mape strednej Európy objavilo viacero nových štátov – medzi nimi aj stále formujúce sa Československo a na sever od našich hraníc za ešte dramatickejších okolností aj nový Poľský štát.
Hoci sa tak prvá svetová vojna skončila, ani zďaleka to neznamenal pokoj zbraniam. Naopak, začalo sa nové kolo konfliktov, hraničných ale aj omnoho zásadnejších, v ktorých sa rozhodovalo o ďalšom smerovaní nielen tejto časti starého kontinentu. 
Vari najlepším príkladom týchto udalostí bola veľká bitka o Varšavu z polovice augusta 1920, v ktorej sa stretla Červená armáda nového boľševického Ruska a vojská obnoveného Poľska. Zázrak na Visle, tak ako sa zvykne hovoriť poľskému víťazstvu v tejto bitke presne pred sto rokmi, zastavil na čas boľševickú hrozbu, ktorá v tom čase visela na Európou.
Ako však máme týmto udalostiam rozumieť dnes? Išlo aj v tejto bitke o osud celého európskeho kontinentu a ako sa na tieto udalosti pozerali predovšetkým západné dohodové mocnosti?
Aká bola predstava Francúzska či Veľkej Británie o novom usporiadaní v strednej a východnej Európe po páde starých monarchií? Kto bol stúpencom a odporcom nového Versailleského systému?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa  rozprával s Michalom Kšiňanom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme ho väčšinou z opačnej strany, predovšetkým z amerických filmov, spracovávajúcich vo viac či menej kvalitnej podobe boje v Pacifiku počas 2. svetovej vojny.
Aj po desaťročiach nás šokuje svojou krutosťou, bezohľadnosťou až fanatizmom. No zároveň vyvoláva v nás zvedavosť a otázky po jeho podstate. Ako už asi tušíte, reč bude o modernom japonskom militarizme.
Ten sa však vo vyhrotenej podobe prejavoval už výrazne skôr, než pri legendárnom útoku na Pearl Harbor či neústupčivom spôsobe boja, ktorý napokon krajinu vychádzajúceho slnka priviedol k atómovej katastrofe v Hirošime a Nagasaki.
Japonská okupácia Kórejského polostrova či rozsiahlych priestorov Mandžuska, imperiálna a mimoriadne krutá vojna proti Číne či v ďalších častiach východnej Ázie – to všetko nám dáva dostatok dôvodov, aby sme pátrali po vysvetlení a koreňoch japonského militarizmu.
Odkiaľ sa zobral a ako súvisel s procesom tzv. westenizácie japonskej spoločnosti? A prečo si práve armáda získala v Japonsku v prvej polovici 20. storočia také dominantné a prakticky nekontrolovateľné postavenie?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Františkom Paulovičom z Katedry východoázijských štúdii FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Človeka akoby sprevádzal od nepamäti – luk a šíp, boli už v dávnych dobách predlženým ramenom a okom strelca.
To, čo bolo na prvý pohľad vzdialené, mohlo byť odrazu na dosah ruky. Mnohí preto považujú luk popri písme či kolese za jeden z najdôležitejších  vynálezov ľudstva. 
Stretávame sa s ním už v starých kultúrach, ale aj v našom európskom stredoveku, kedy dobre trénovaná skupina lukostrelcov neraz rozhodovala bitku a ovplyvňovala tak výsledok celej vojny. 
Môže sa zdať, že práve streľba z luku je tým najprirodzenejším spôsobom boja, no vyžaduje si tréning, vytrvalosť a sústredený postoj. Luk by sme pritom v tej či onej podobe našli takmer v každej kultúre, hoci dnes patrí skôr už k športovým aktivitám. 
Ako však lukostreľba ovplyvňovala ľudské dejiny? A skončila sa vynálezom strelných zbraní jej éra?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa porozprával s Dávidom Filipom zo zámockej skupiny historickej lukostreľby Aquilas z Hlohovca.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Čierna kráľovná“ – tak ju neraz opisujú legendy a najrôznejšie interpretácie, ktoré s obľubou démonizujú túto postavu našich uhorských dejín.
Barbora Celjská bola ženou, ktorá na svoju dobu oplývala, ako sa mnohí vtedajší pozorovatelia zhodli, až príliš veľkou voľnosťou a vzbudzovala preto nejeden raz pohoršenie. Tú jej mal neprezieravo dopriať jej manžel, uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský.
V časoch jeho neprítomnosti v samotnom Uhorsku ho pritom vo vladárskych povinnostiach neraz obratne zastupovala a po jeho boku sa objavila aj pri vari najdôležitejšej udalosti tej doby, ktorou bolo zasadanie Kostnického koncilu v rokoch 1414 – 1418.
Tento panovnícky pár pritom vyvolával veľkú pozornosť súčasníkov a hoci na Žigmunda padla neskôr ťarcha obvinení zo zodpovednosti za smrť majstra Jána Husa a prischla mu preto povesť nepriateľa slobody, doboví kronikári a pozorovatelia hovoria skôr o nekonvenčnom správaní oboch manželov.
Aj to bol dôvod prečo sa možno práve Barbora Celjská dostala do väčšej pozornosti historikov, na jej príklade sa preto môžeme dozvedieť viac o fungovaní vtedajšej stredovekej spoločnosti.
Kým bola táto neobyčajná žena? A ako vznikla jej čierna legenda?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Keď na jar roku 1945 spojeneckí americkí či britskí vojaci oslobodzovali koncentračné tábory ako Dachau, Mathausen či Bergen - Belsen, čakal ich mrazivý zážitok.
Svet, do ktorého vstúpili bol plný nevysvetliteľnej hrôzy – ležali v ňom hromady mŕtvych mužov, žien a detí a obďaleč, za ostnatým drôtom postávalo len niekoľko preživších. Hoci si Spojenci už dávno dobre uvedomovali beštialitu nacistickej ideológie, rozsah zločinu, s ktorým sa stretli zoči-voči ich šokoval.
Z histórie holokaustu však poznáme niekoľko prípadov, kedy utekajúci väzni koncentračných táborov či svedkovia nacistického násilia podali správu o rozsahu týchto zločinov.
Otázka preto je, do akej miery sa tieto svedectvá dostávali k najvyšším spojeneckým predstaviteľom a akú váhu im prikladali? Čo vyvolala konfrontácia so skutočným obrazom tzv. konečného riešenia s nemeckou, ale aj širšou európskou verejnou mienkou a do akej miery sa po vojne učinilo spravodlivosti zadosť? A stačí to?
O odkrývaní holokaustu sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historikom Ivanom Kamencom.
_______________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol to neporušiteľný sľub a záväzok na celý život, hoci veľmi často uzatváraný ešte v detskom veku – aj takto by sme mohli hovoriť o manželstve ako ho poznali v stredovekom Uhorsku.
V prostredí záujmov, kde v prvom rade išlo o spájanie rodín a majetkov bol priestor na vzájomnú náklonnosť či dokonca lásku len obmedzený, hoci tu a tam sa podarilo niekomu nadobudnúť aj to, čomu hovoríme manželské šťastie. 
Avšak mnohé, čo ešte dnes považujeme za samozrejmosť, v stredovekej spoločnosti až tak bežné nebolo a trvalo stáročia, kým sa cirkevná vierouka preniesla aj do súkromného či rovno intímneho života ľudí.
Ako sa teda stredoveká spoločnosť pozerala na manželský zväzok? Bola monogamia zavedenou praxou? A aké postavenie i ďalší osud z toho vyplýval pre ženu?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Za cisára Pána a jeho rodinu“ – s týmito slovami sa narukovalo i bojovalo a tieto slová dodnes v istom zmysle symbolizujú prvú svetovú vojnu.
No kým nám toto heslo pripomína nejednu scénku zo slávneho dobrého vojaka Švejka, surová vojnová realita bola o poznanie mrazivejšia, než táto jej literárna karikatúra.  
Nielen na frontoch ale aj v zázemí znamenala drastické dopady na obyvateľstvo – rekvirácie, neustále odvody mladých práce schopných mužov na front, biedu a všeobecný nedostatok.
Miesto na kritiku a pochybnosti nebolo a úrady dôsledne sledovali a kontrolovali nálady obyvateľstva. Kým teda noviny písali o chrabrom postupe rakúsko-uhorských vojsk a víťazstve, ktoré je už na dosah, v zázemí boli ľudia už od začiatku vojny konfrontovaní s desiatkami tisíc ranených a zmrzačených vojakov. 
Ako v takých podmienkach udržať verejnú mienku na uzde? A ako funguje vojnová propaganda? O tej rakúsko-uhorskej sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historikom Jurajom Červenkom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Európa sa stala hromadou trosiek, kostnicou, jedovatou a nenávistnou pustatinou“ – takto po skončení 2. svetovej vojny Winston Churchill zhodnotil stav, v ktorom sa nachádzal Starý kontinent.
Vojna sa síce skončila, no bol to neradostný pohľad. Veľké európske mestá sa premenili na obhorené haldy sutín a po cestách putovali krížom-krážom milióny ľudí, ktorí hľadali svojich blízkych, vracali sa domov alebo naopak zo svojich domovov utekali.
Hoci sa podarilo Spojencom svoju vojenskú kampaň proti nacistickému Nemecku zakončiť zdrvujúcim víťazstvom, už po niekoľkých týždňoch si trpko uvedomovali, že skutočný, no omnoho zdĺhavejší boj o budúcnosť Európy ešte len príde.
Kým Veľká Británia po šiestich rokoch vojny už na túto úlohu sama nestačila, podstatná váha zodpovednosti spočinula na Spojených štátoch. Tie stále disponovali rozhodujúcim vojenským i ekonomickým potenciálom. Tento, ešte donedávna spiaci obor, sa tak musel v nasledujúcich rokoch sám rozhodnúť akú úlohu chce hrať vo svete.
Americká politická reprezentácia si však ešte skôr musela prejsť postupnou dezilúziou najmä vo vzťahu k svojmu východnému spojencovi – Stalinovmu Sovietskemu zväzu. Akými fázami táto dezilúzia vlastne prechádzala a na čom bol založený americký program pomoci pre Európu? A ako sa prebúdzal po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra 1941 príslovečný americký spiaci obor?
Odpovede na tieto otázky hľadal Jaro Valent z časopisu historická revue s politológom Tomášom Zálešákom. O americkej vojnovej skúsenosti rozpráva a s tým súvisiacom pohľade súčasných amerických generácii rozpráva aj veľvyslankyňa Spojených štátov amerických na Slovensku Bridget Brink.
_______________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola manželkou uhorského kráľa Mateja Korvína a zároveň ženou, s ktorej prítomnosťou v Uhorsku sa viaže rozvoj učenosti a renesancie. Beatrix Aragónska bola krásna, vzdelaná a na ženu tej doby i mimoriadne ctižiadostivá.
V mnohých smeroch rozhodne prekračovala konvencie a predstavy o postavení manželky, po boku panovníka. Hoci nemohla dať Matejovi Korvínovi tak vytúženého potomka a legitímneho nástupcu na uhorský trón, sama mala tie najvyššie ambície a pre ich naplnenie bola ochotná urobiť naozaj veľa.
Aj preto si zrejme nezískala srdcia a trvalý rešpekt uhorskej šľachty či poddaných. Neraz sa o nej hovorilo ako o márnotratnej či intrigánskej žene, ktorá napokon musela nie príliš dôstojne odísť z krajiny. Napriek tomu sa o období, ktoré strávila po boku svojho manžela, hovorí ako o zlatom veku uhorských dejín.
Do akej mieri sa teda dnes dokážeme pozerať na túto historickú postavu objektívne? A aké limity vymedzovala tejto ambicióznej žene vtedajšia stredoveká spoločnosť?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Homoľom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hospodárska kríza – to je termín, ktorý sa aj pri aktuálnom dianí vo svete opätovne čoraz viac skloňuje.
Ako určitá historická predloha, ku ktorej sa akoby cyklicky vraciame, nám slúži Veľká hospodárska kríza z 30. rokov 20. storočia, ktorú odštartoval krach na New Yorskej burze 24. októbra 1929.
Jej dôsledky poznáme dnes už viac-menej všetci: masová nezamestnanosť, rozsiahle sociálne nepokoje a v neposlednom rade aj politická radikalizácia, ktorá nakoniec Európu doviedla k novej vojne. Z rovnakého obdobia však poznáme aj myšlienku masívnych štátnych investícii do ekonomiky či nové sociálne programy, ktoré boli neraz chápané ako daň proti revolúcii.
Krajinou, ktorá bola v 30. rokoch týmto vývojom výrazné zasiahnutá bolo aj Československo so silnou priemyselnou základňou a exportne orientovanou ekonomikou.
Ako si prvá republika dokázala alebo i nedokázala poradiť s týmto globálnym problémom? A ako sa kríza v hospodárstve premietla aj do politického života? Opakoval sa aj u nás model postupnej radikalizácie istých častí spoločnosti a ako k tomu prispela napríklad aj pestrá národnostná skladba našej republiky?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom, zameriavajúcim sa na hospodárske a sociálne dejiny – s Jakubom Rákosníkom z FiF Karlovej univerzity v Prahe.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Konečnou stanicou bolo pre nich napokon Slovensko – takto by sme mohli v krátkosti zhrnúť osud mnohých spojeneckých letcov počas druhej svetovej vojny.
Od leta roku 1944 sa aj na naše územie sústreďovali nálety spojeneckých bombardérov. No na rozdiel od pomerne dobre zmapovanej sovietskej účasti v bojoch o Slovensko, sme ešte donedávna mali len strohé informácie o príbehoch amerických letcov, ktorých útočiskom sa po zostrelení stali slovenské hory a ľudia ochotní im nezištne pomôcť aj za cenu ohrozenia vlastného života.
A práve jeden takýto osud je tragický zviazaný s rodinou Hlubockých. 20. novembra 1944 spadol v kopaniciach v katastri obce Turá Lúka neďaleko Myjavy americký stroj – bombardér B-24 Liberator. Takmer celá posádka sa stihla ešte pred pádom lietadla evakuovať a väčšinu z nich po zoskoku padákom ukryli miestni obyvatelia.
Jedným z týchto amerických letcov bol aj 21-ročný James Kirchhoff, ktorý sa po viacerých zastávkach u miestnych partizánoch ocitol napokon v rodine učiteľa Stanislava Hlubockého v Starej Turej.
Na tragické udalosti zo záveru vojny spomína dcéra Kveta Třetinová. Americkú účasť v leteckej vojne nad Slovenskom si priblížime s Petrom Kaššákom, ktorý knižne zmapoval príbehy tých spojeneckých letcov, ktorých osud zavial do pre nich neznámej krajiny v srdci Európy.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ak sa dnes prejdete ulicami Bruselu, ohúri vás krása a veľkoleposť viacerých verejných budov a námestí. Hoci je dnes Belgicko rozlohou menší štát než Slovensko, jeho hlavné mesto dodnes vyvoláva dojem dôstojného sídla impéria, ktoré sa kedysi rozkladalo na africkom kontinente.
Kráľ-staviteľ, tak sa neraz hovorí práve o Leopoldovi II., ktorý sa výrazne zaslúžil o výstavbu tohto mesta. Málokto už ale tuší, že toto bohatstvo, krása a veľkoleposť boli vykúpené krvou tisícok či miliónov neznámych ľudí.
Viac než 20-ročné obdobie existencie tzv. Slobodného konžského štátu, ktorý bol prakticky súkromným vlastníctvom tohto belgického panovníka, sa stalo synonymom pre najtemnejšie stránky európskeho kolonializmu.
Honba za bohatstvom prostredníctvom obchodu s kaučukom či slonovinou a neustále drancovanie prírodných zdrojov vnútrozemia čierneho kontinentu, znamenala pre obyvateľstvo vtedajšieho Konga nesmierne utrpenie. Symbolom tzv. „Slobodného konžského štátu“ sa stala odseknutá ruka a za údajným humanizmom a šírením civilizácie v Afrike sa v skutočnosti skrývalo násilie a ešte horšie otroctvo.
Ako teda bola vôbec možná katastrofa takýchto rozmerov a ako sa dnešná belgická či všeobecnejšie európska spoločnosť pozerá na Leopolda II. i celé koloniálne obdobie?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Jarmilou Brezinovou.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Táto krajina životodarného Nílu je pre nás dodnes pôsobivou inšpiráciou, a nielen pre veľké architektonické dedičstvo ako pyramídy v Gíze či chrámové komplexy v Karnaku, Luxore alebo v Abú Simbel. Aj po mnohých tisícročiach nás výjavy a nástenné reliéfy, sošky a busty ale aj rozsiahla pohrebná výbava zaskočia svojou krásou, rozmanitosťou, farebnosťou a úprimnou snahou zachytiť ľudský, no tiež priam až božský ideál.
A napokon sú to aj podoby a zobrazenia egyptských žien, ktorých krása nestratila nič zo svojej čistoty. Stačí sa pozrieť na bustu kráľovnej Nefertiti, manželky faraóna Achnatona a veľmi rýchlo sa nám môže stať, že podľahneme jej uhrančivému kúzlu, rovnako silnému ako stará egyptská kliatba. Krása, s ktorou sa návštevník a milovník starého Egypta stretáva či už priamo v tejto krajine alebo v sálach múzeí s rozsiahlym zbierkovým fondom, nie je vôbec náhodná. Práve starostlivosť o fyzickú krásu bola neoddeliteľnou súčasťou tejto starovekej civilizácie, jej každodenného života i náboženských predstáv.
Prečo starí Egypťania kládli taký dôraz na svoj fyzický vzhľad? A prečo bolo pre nich dôležité, aby sa fyzická podoba človeka zachovala aj po jeho smrti?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával Veronikou Dubcovou z Ústavu orientalistiky SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola to jedna z najväčších operácii a vrcholných okamihov druhej svetovej vojny a zároveň najväčšia vyloďovacia akcia v dejinách. Nasvedčuje tomu obrovské množstvo vojenskej techniky, vojakov a s tým súvisiacej leteckej podpory sústredenej na úzkom pruhu zeme vo francúzskej Normandii. Takýmto vojenským až technickým jazykom by sme mohli opísať operáciu Overlord a 6. jún 1944. 
Deň D, ako sa tejto udalosti najčastejšie hovorí, však nebol len impozantnou demonštráciou síl a prehliadkou vojenského potenciálu Spojencov. Bol chvíľou, v ktorej sa dalo krájať napätie na kúsky a napokon bolo i krviprelievaním, v ktorom našli smrť tisícky mladých mužov. Išlo naozaj o veľa. Od úspechu tejto operácie závisela aj politická prestíž Spojencov na čele so Spojenými štátmi a budúcnosť starého kontinentu. 
Hoci otvorenie západného frontu proti nacistickej Tretej ríši bolo najvyššou prioritou a jedným z najväčších úspechov amerických, ale aj britských či kanadských vojenských dejín, ani ďalšie týždne či mesiace po vylodení neznamenali kolaps nacistického Nemecka. Spojenecké armády sa museli krok za krokom, od mesta k mestu prebíjať čoraz hlbšie do Európskeho kontinentu. 
Ako teda vyzerala spojenecká cesta naprieč Európou? A kto bol hrdinom tejto vojny? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s dôstojníkom Armády Spojených štátov Jakubom Andrewsom i s historikom Marekom Meškom z Masarykovej univerzity v Brne. 
________________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

V správny čas na správnom mieste – takto by sa dala zjednodušene charakterizovať politická úloha Vavra Šrobára v kľúčových dňoch roku 1918, keď sa rodilo Československo.
Tento odhodlaný a húževnatý muž sa objavil v Prahe v pamätný 28. október, teda presne v momente, keď sa vyhlasovala republika a okamžite sa stal jednou z jej tvárí. A bol to znova Vavro Šrobár, kto tvrdo a nekompromisne na Slovensku zavádzal československú správu a dokázal spolu s prichádzajúcimi československými legionármi vytlačiť maďarské vojská.
Vo svojom zámere upevniť československú moc aj na našom území bol často tvrdý, nekompromisný a nebál sa ísť aj do riskantných podnikov. Aj vďaka nemu sa práve Bratislava stala slovenským hlavným mestom, a to aj napriek odporu značnej časti jej obyvateľstva. Po necelé dva roky bol práve Vavro Šrobár najdôležitejšou personou na Slovensku a v jeho rukách sa sústredila priam diktátorská moc.
Keď však 4. júna 1920 maďarská delegácia i dohodové mocnosti svojim podpisom v zámku Veľký Trianon neďaleko Paríža definitívne potvrdili koniec historického Uhorska a s ním aj južnú hranicu Slovenska, mohol si povedať, že svoj diel práce odviedol naozaj svedomito.
V akých podmienkach sa teda v kľúčových rokoch 1918 – 1920 odohrával zápas o Slovensko? A akú úlohu v ňom hral práve Vavro Šrobár?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Matejom Hanulom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Štyri desaťročia tvorila súčasť života v komunistickom režime a bariéru, ktorú sa zdalo takmer nemožné prekonať. Vari nič necharakterizovalo túto dobu lepšie než práve železná opona – ostro strážená hranica Československa s tzv. kapitalistickými krajinami – teda so západným Nemeckom a Rakúskom.

Hoci mala chrániť, v skutočnosti držala vo väzení milióny ľudí. Pohraničná stráž, ktorá dozerala na pohyb v blízkosti hraníc, sa preto stala jednou z najrepresívnejších a najobávanejších zložiek režimu. Dokladajú to stovky zabitých ľudí, ktorí neuspeli vo svojej snahe prejsť na druhú stranu a dostať sa do slobodného sveta.

Takáto hranica z ostnatého drôtu, napojeného na elektrické napätie, so strážnymi psami a pozorovateľňami na každom rohu bola tiež len pár kilometrov od Bratislavy. Dnes ju pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín, na ktorom nájdeme mená všetkých, ktorí na týchto krvavých hraniciach zomreli.
Ako fungovala obávaná Pohraničná stráž a v akom režime sa odohrával život v pohraničných obciach? A ako sa dnes staráme o historickú pamäť, ktorá poukazuje na zločiny komunizmu?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Petrom Miklem z Ústavu pamäti národa. Tento diel podcastu Dejiny vychádza s podporou Bratislavského samosprávneho kraja, o jeho aktivitách na zachovanie historickej pamäti v okolí Bratislavy preto hovorí aj Ján Mitáč z oddelenia kultúry BSK.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stáli pri zrode americkej nezávislosti a rovnako aj pri zrode ústavy Spojených štátov. Už tradične ich označujeme za otcov zakladateľov a tento prídomok si aj po súčte všetkých pre a proti bezpochyby zaslúžia.
George Washington, John Adams, Thomas Jefferson či James Madison – to sú veľké mená, ktoré nájdeme na veľkom množstve pamätníkov, no zároveň sú to prvé štyri položky na zozname amerických prezidentov.
V dnešnom podcaste sa preto pozrieme bližšie aspoň na dve z týchto osobností – tak ako ich poznáme z ikonického Mount Rushmore. Kým George Washington si získal všeobecnú autoritu predovšetkým ako najvyšší veliteľ amerických vojsk počas vojny za nezávislosť, Thomas Jefferson sa presadil na najvyšší úrad aj vďaka svojmu renomé učenca a tvorcu kľúčových dokumentov.
Čo teda vieme o mužoch, ktorí vložili do rodiacej sa novej Ameriky svoju generačnú pečať? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

See omnystudio.com/listener for privacy information.